Kniha poznania v digitálnom vesmíre

Metafora nie je nič menej ako vyslať s fantastickou presnosťou na obežné dráhy dve vzdialené hviezdy tak, aby sa v čase a mieste presne vymedzenom zrazili a pri jase, ktorý sa z tejto zrážky vytvorí, bolo na okamih vidieť všetko: nebo i peklo vecí. Milan Rúfus

Gramotné spoločnosti, spoločnosti založené na písanom slove, vymysleli na pomenovanie vnímaného vzťahu medzi ľudskými bytosťami a ich vesmírom základnú metaforu: svet je ako kniha, ktorú máme čítať. Spôsobov, ako ju čítať, je mnoho - prostredníctvom beletrie, matematiky, kartografie, biológie, geológie, poézie, teológie a mnohých ďalších foriem -, avšak ich základný predpoklad je rovnaký: vesmír je koherentný systém znakov, ktorý sa riadi konkrétnymi zákonmi, a tieto znaky majú nejaký význam, aj keď ho nemusíme chápať. A aby sme tento význam zazreli, usilujeme sa čítať knihu sveta.

Metafora je výnimočne silný vyjadrovací prostriedok. Nie je iste náhoda, že prvé skúmanie metafory sa objavuje už v staroveku - v Aristotelových výkladoch o poetike a rétorike. Samozrejme, na metaforu natrafíme aj dnes, povedzme v slovníkoch, v odborných výkladoch, v beletrii alebo aj vo vzdelávacích štandardoch. Vyjadrovacia sila metafory vyplýva najskôr z toho, že sa staré slová využijú na zachytenie novej situácie alebo novej myšlienky. Platí pritom, že metafory nie sú rezervované iba pre umeleckú literatúru, ale sú neoddeliteľnou súčasťou našej každodennej komunikácie.

Historik čítania Alberto Manguel pripomína fúzatú metaforu o svete ako knihe, ktorou spoločnosti založené na abecednej komunikácii vyjadrovali svoj vzťah k poznanému a poznateľnému: svet treba otvoriť ako knihu, nalistovať v nej príslušnú kapitolu, zahĺbiť sa do konkrétneho odseku skutočnosti a získať o nej poznanie. Pozoruhodné na tomto obraze je okrem iného aj to, že abecedný spôsob "uskladnenia" poznatkov je predpokladom ich náležitého prenosu. Prirodzene, veď ak by sa napríklad domorodý náčelník rozhodol pomocou dymových signálov komunikovať svoje názory na svet, zrejme by minul všetko drevo a všetky prikrývky, kým by sformuloval prvý argument. Na médiu, ktorým sa poznanie prenáša, naozaj záleží.

Svet vcelku a vo všetkých súvislostiach nám nie je zmyslovo prístupný. To, ako je vytvorený a usporiadaný, nám sprístupňujú najmä vedecké metódy a pojmy. Komunikáciou v škole sa generačne prenáša vedecky overené poznanie o svete vrátane aparátu, ktorým možno toto poznanie získavať a pomenúvať. I školu si teda možno predstaviť ako knižný zväzok rozčlenený na odseky a kapitoly, vzdelávacie oblasti a predmety sú potom spôsoby čítania, ktorými učíme deti a mládež rozumieť prírode, hodnotám, minulosti i súčasnosti ľudských spoločností, ich vývoju a kultúre. Metaforickou knihou poznania nemusí byť iba svet. Môže ňou byť aj škola rozčlenená na odseky o prírode či kapitoly o spoločnosti.

Slabinou metafory školy-knihy je predstava, že poznanie sa má k prijímateľom dostávať ako prehľadne zapísaný súhrn typograficky vysádzaných, a teda pevne uzavretých informácií. V takomto podaní ide o predstavu knihy, ktorej hlavnou úlohou je naservírovať čitateľovi hotové poznatky - tie si má hlavne zapamätať a potom ich s vidinou klasifikačnej odmeny reprodukovať. V prenesenom zmysle slova ide o vzdelávaciu bulímiu, ktorá sa realizuje v dvoch fázach - fáza kŕmenia a fáza vracania. Na význame tejto metafory neuberá ani to, že sa za silné miesto (v angličtine power point) takéhoto vzdelávania pokladá digitálna lyžica, ktorou sa nasycujú zošity a cez ne potom aj pamäťové kapacity žiačok a žiakov. Skrátka, úspech vo vyučovaní má zaručovať dobrá pamäť, ktorá zvláda konzumovať čo najväčšie množstvo hotových poznatkov. Zvláštnej absurdnosti chronického dôrazu na pamäťové vyučovanie sekunduje fakt, že človek potrebuje na zvládnutie materinského jazyka od detstva do osemnástich rokov prijať približne jeden a pol megabajtu informácií (kognitívne schopnosti detí a dospievajúcej mládeže dosahujú tisíc prijatých bitov denne), pričom informačný rozsah "digitálnej knihy", v ktorej môžu dnešné deti a súčasní adolescenti "listovať" prakticky kedykoľvek a kdekoľvek, sa meria v exabajtoch a zettabajtoch. Ani digitálna prezentácia za chrbtom učiteľského výkladu, obsah ktorého sa má zapamätať, dnes jednoducho nemôže stačiť. Učiteľský úspech zďaleka nezaručuje ani vecná správnosť, ani pojmová vyváženosť, ani výrazová detailnosť výkladu. Do vzdelávacej komunikácie totiž už pred rokmi vstúpili výklady vážnych konkurentov - ak sa napríklad jazykovo zdatní študenti zaujímajú o historické okolnosti prebiehajúcej vojny na Ukrajine, informačne i časovo limitovaný výklad v škole fakticky nepotrebujú. Stačí im započúvať sa napríklad do aktuálneho prednáškového cyklu Timothyho Snydera k danej problematike (zatiaľ posledná prednáška pochádza z minulého týždňa). Samozrejme, prednášky z Yalovej univerzity o dejinách Ukrajiny možno nahradiť čímkoľvek: všeobecnými i špecializovanými, ústnymi aj písomnými, slovenskými i cudzojazyčnými výkladmi o rozličných otázkach z rozličných vzdelávacích oblastí a vyučovacích predmetov.

Čokoľvek z doteraz povedaného (napísaného) nemá naznačovať, že výklad učiteľa stratil príchodom bežne dostupného internetu zmysel, že vo vzdelávacích situáciách máme rezignovať na jednosmernú vysvetľujúcu komunikáciu. Osobitne vtedy nie, ak ide o výklad, ktorý je plánovitý, názorný, problémový, a teda vyvolávajúci záujem o konkrétnu kapitolu v knihe poznania. Denis Diderot sa pokúšal úplné poznanie knižne zostaviť, svoju snahu preniesol do 28 zväzkov - je preto vysoko pravdepodobné, že by nám francúzsky osvietenec závidel prístup k miliónom virtuálnych kapitol, v ktorých si dnes môžeme čítať o všetkom od archeológie po zen-budhizmus.

Čo by teda mala obsahovať školská kniha poznania, ktorú majú učitelia - digitálni imigranti za katedrami - poskytovať svojim žiačkam a žiakom - digitálnym domorodcom v laviciach? Ako zlepšiť žiacku spôsobilosť rozumieť svetu, v ktorom sa majú zorientovať tak, aby sa v dospelosti nestratili - rozumovo, citovo, hodnotovo, občiansky? Existuje vari v pedagogickom povolaní náročnejšia úloha - prísť na to, ako konkrétnych jednotlivcov či dokonca celé skupiny žiačok a žiakov pritiahnuť k beletrii, matematike, biológii, geografii, dejepisu či vážnym občianskym otázkam? V čom je táto úloha ešte náročnejšia, ak sa po stáročia uznávané inštancie vzdelania - školy a knižnice - náhle ocitli zoči-voči kapacitne neporovnateľnému a komunikačne členitému vesmíru znakov, informácií, vysvetlení a názorov?

Univerzálne ani definitívne odpovede na tieto otázky nie sú. Aspoň zatiaľ nie, hoci sa ukazuje, že odpovede súvisia s mierou a funkciou digitálnych prostriedkov vo vzdelávaní i so snahou odborne vybalansovať overené didaktické postupy a nové komunikačné technológie. V úvode hľadania odpovedí na otázky o vzdelávaní v novej mediálnej situácii azda postačí, keď si občas pripomenieme, že ako odborníčky a odborníci na vzdelávanie rozvíjame spôsobilosti žiačok a žiakov čítať v knihe poznania; nie sme kŕmiči, ktorí majú dohliadať na to, aby stravníci v učebniach skonzumovali všetko, čo sa im terminologicky uvarí v kuchyniach odborných grémií a potom v škole uloží na digitálny tanier. Oveľa lepším východiskom je predstava učiteľa-čitateľa, ktorý spolu so žiačkami a žiakmi pátra po odpovediach na otázky z kapitol o materinskom jazyku, o fyzike, nemčine, chémii či informatike, i predstava učiteľa-astronauta, ktorý svojim zverencom ponúka skúmateľské misie v galaxiách humanitného a prírodovedného poznania. A to aj s rizikom, že tieto objaviteľské cesty môže nepredvídateľne ovplyvniť gravitačná sila ukrytá v displejoch čiernych zrkadiel. Alebo čiernych zrkadier?