Rásť učením

Nemožno krivo vyrastený strom narovnať a z lesa obrasteného zo všetkých strán krovím urobiť ovocnú záhradu. Jan Amos Komenský

Jan Amos Komenský si predstavoval ľudí ako stromy v záhrade. O takéto stromy sa podľa neho treba od malička starať a treba to robiť rozumne. Práve tak možno dosiahnuť, aby sa stromom darilo. Záhradu zase možno vnímať ako miesto, kde sa človek učí, i čas, keď sa učí. Prvých šesť rokov je záhradníkom v takejto záhrade rodič, ktorý sa má poučene snažiť, aby stromček rástol a aby rástol v bezpečí. Po čase sa k rodičovskej starostlivosti pridá vzdelaný záhradník. Aj on myslí na najlepší záujem detí, a tak myslí aj na ich ochranu. Pridáva sa k rodičom v nádeji, že do jeho záhrady presadia malý strom, ktorému v prvých rokoch života pomáhali rásť poučene, a teda rozumne. Predpokladá, že bude pomáhať stromčeku, ktorý nerástol bez záujmu. Očakáva strom, ktorý – hoci je ešte malý a zraniteľný – prináša ovocie. Nenesie ešte veľa, ale už prináša chutné plody vypestované v záhrade. A tie sú chutnejšie než plody plánky, ktorá rastie bez záujmu, a tak aj bez ochrany.

Komenský uvažoval o užitočných veciach, ktoré pomáhajú deťom v učení. Najmä preto ho dnes uznávame ako váženého objaviteľa učiteľského povolania. Komenský však – ako mnohí iní objavitelia – nemohol počas svojho života detailnejšie skúmať všetko, čo naozaj objavil. Vezmime si zásadu, o ktorej vie hádam každý: s päťročným človiečikom sa rozprávame inak než s dospievajúcim mladíkom. Rozprávame sa inak a o inom. Ak nám päťročný človiečik zatyká, neprekvapí nás to. Nepýtame sa ho na cestovateľské plány. S päťnásťročným mladíkom už môžeme diskutovať o detailoch budúcej cesty. Nič sa nestane, keď sa počas rozhovoru opýtame na územie alebo mapu. Nečakáme, že nám mladík bude tykať hneď v prvej vete. To, o čom sa majú rodič aj učiteľ rozprávať s dieťaťom, aj to, akou rečou to majú robiť, podľa Komenského treba odvodzovať od času, ktorý dieťa doteraz prežilo. Odtiaľ ona zásada, aby záhradník pri starostlivosti o strom rešpektoval jeho vek, a tak môže spoločne s ním pestovať stromy, ktoré sú teda rovnaké: rovnako nezrelé a rovnako nerozvité.

Predstaviť si dva stromy v približne rovnakom veku nie je ťažké. Aj dva stromy rovnakého veku a toho istého druhu môžu vyzerať zásadne odlišne. Rozdiely medzi nimi odhalí aj neskúsené oko. Jeden strom sa môže ťahať všetkými smermi, druhý zase iba stáť so zvesenými konármi. Prvý má hustú korunu, druhý ju má ledva riedku. Prvý je rád na svete, druhý horko-ťažko prežíva: jedno dieťa sa učí ľahko, rýchlo a rado, iné sa síce učí, ale ťažšie, pomalšie alebo nerado. Jedno dieťa je zvedavé a bystré, druhé síce nie je hlúpe, no zlepšuje sa iba pomaly, ťažko a krátkodobo. Z takýchto rozdielov možno odhadovať, ako dobre ten-ktorý stromček rástol a kam dorástol. Vari najzreteľnejšie možno tieto rozdiely zbadať v dvoch chvíľach: keď stromček prinesú z rodičovskej záhrady do jednej spoločnej záhrady a keď sa už dospelý strom skúša presadiť do voľnej krajiny. Nemalo by preto byť východiskom užitočnej práce záhradníka niečo iné než počet prežitých rokov stromu? Nemohol by to byť napríklad rast stromu v určitom čase? Je možné skúmať a zvyšovať mieru takéhoto rastu? Stačí, keď tento rast budeme skúmať len v čase, keď strom rastie v záhrade? Alebo má ísť o stratégiu založenú na celoživotnom skúmaní a vyhodnocovaní tohto vývoja? Aj to sú otázky, ktoré si renesančný učenec nemohol klásť: veď práve objavil pozoruhodné územie vedeckého skúmania a iba začal kresliť prvé mapy.

Dospelý strom má žiť mimo záhrady. Má žiť samostatne, má byť odolný, má naďalej rásť a má rásť aj bez pomoci záhradníka. Komenský nemohol počítať s učením, ktoré má pokračovať aj za upraveným plotom školskej záhrady. Svet v jeho časoch sa menil iba pomaly, z perspektívy dneška bol jeho svet strnulo pomalý, takmer nehybný. Dnes o potrebe učiť sa v dospelosti počúvame bežne. Ani sa nepozastavíme, keď niekto povie, že sa treba učiť celý život. Lenže – ako sa máme ako dospelí starať o svoje vnímanie a myslenie, ak sme zo všetkých strán obrastení krovím manipulatívnych stratégií, pochybných tvrdení, vyhrotených emócií a rozptyľujúcich podnetov? Ako v tejto neprehľadnej húštine zariadiť, aby sme dnešné deti naučili čeliť novým hrozbám, ktoré so sebou prináša 21. storočie? Ako postupovať, aby deti smeli vidieť, že dnes disponujú silnejšími koreňmi, pevnejším kmeňom a rozvetvenejšou korunou než včera? Ako ich naučiť vnímať svoj učebný pokrok a kontinuálne vyhodnocovať svoj myšlienkový a poznávací vývoj? Ako dosiahnuť, aby sa o svoje učenie zaujímali a aby učenlivosť chápali ako svoju kľúčovú danosť, o ktorú sa od istej chvíle budú starať samy? A napokon, ako na nich treba pôsobiť, aby svoj školský čas prijímali ako kľúčovú, no len prvú etapu celoživotnej učebnej cesty?

Stromy rastú, aj keď ich nepestujú v záhradách. Komenský to vedel. Vedel, že ak strom nedostane náležitú starostlivosť v prvých rokoch, zásadne to ovplyvní celý jeho ďalší život. Mať toto poznanie na pamäti bolo vždy užitočné. Je to užitočné aj dnes, v čase, keď sú školské záhrady obklopené digitálnymi mapami fiktívnych území a rušivým hlukom informačných diaľnic. Rásť učením – rásť rozumným záujmom o niečo, rozvíjať sa poučeným skúmaním, kvitnúť sústredeným premýšľaním a rozkvitnúť tvorivým objavovaním, to všetko nemôže byť rezervované iba na obdobie prežité s pomocou vzdelaných záhradníkov. To všetko by si mali čerstvo dospelí ľudia odnášať zo záhrad do ďalšieho života ako vzácne plody, ktoré sa nerodia samy od seba. V živote za plotom záhrady už budú nové stromy odkázané na seba, budú v ňom rásť podľa seba, podľa toho, ako učením vyrástli a ako dokážu učením rásť naďalej.