S portfóliom na učebnej ceste

V škole sa stále niečo deje, každú chvíľu v nej vznikne niečo nové. Ak človek vstúpi do školy, s istotou môže rátať s pestrým vizuálnym zážitkom - uvidí kolekciu súťažných pohárov a diplomov, naisto zaznamená výstavu žiackych prác z hodín výtvarnej výchovy, pohľady niektorých návštevníkov pravdepodobne upútajú aj farebné chemické modely, geografické mapy či plagáty, ktoré pripravili detské ruky pod vedením dospelých hláv. Škola je ako záhrada, v ktorej každú chvíľu vyrastú nové plody - výsledky detskej vnímavosti, dozrievajúcej šikovnosti a tvorivej imaginácie. Učiteľky aj učitelia sa radi pochvália ovocím, ktoré vyrastá v ich pedagogickom sade.

Zaiste, vidieť na verejnom mieste originálne pracovné výsledky žiačok a žiakov môže privodiť pocit radosti nielen pedagógom. Aj rodič predsa hľadá pri označených exponátoch meno svojho dieťaťa rád, rád nachádza dielo, ktoré dieťa vytvorilo - aha, čo namaľovala naša Ninka, pozri, túto Mliečnu cestu zostrojil môj Tobias, šikovná je tá naša Majka, keď vie takto ukázať známe miesta Európy. Takéto slová a reakcie sú znakom rodičovského i pedagogického úspechu. A čo zistenia o šikovnosti a pokroku v mysliach a slovách detí samých?

Od vstupu do školy žiačky a žiaci vytvoria desiatky, niektorí možno aj stovky prác a malých veľkých diel - od jednoduchých kresieb až po kompozične zložité texty - písomne zachytené rozprávania, opisy, výklady. Malí či dospievajúci tvorcovia si niektoré z nich pamätajú, niektoré si určite čiastkovo a možno navždy ukladajú do svojej mentálnej kartotéky. Spočiatku sa v tomto pamäťovom archíve vytvorené dielka držia, rozprestierajú ako zreteľné pamäťové odtlačky, ktoré postupne blednú, aby po nich zostala iba hmlistá šmuha v podobe malého obrázka, motívu alebo slovného spojenia. Plynutím času sa oslabuje kontinuita medzi tým, čo žiak vytvoril minulý týždeň, mesiac, rok a tým, čo vytvára teraz. Prirodzene, je to vec pamäťovej hygieny, pomocou ktorej novými udalosťami, záujmami a motiváciami prekrývame minulé udalosti, záujmy a motivácie. Podstatná časť výsledkov učebnej cesty detí a mládeže natrvalo zmizne, dokonca ešte v čase, keď po tejto ceste kráčajú.

Pripusťme, že učebná cesta je garantovaná už iba tým, že žiačky a žiaci rastú, nevyhnutne sa rozmnožujú ich sociálne kontakty, rozširujú a prehlbujú sa ich komunikačné skúsenosti. Predpokladajme súčasne, že nárast sociálnych a komunikačných kontaktov vedie k zdokonaľovaniu myslenia a dorozumievania sa - podobne ako pri pravidelnom športovaní dochádza k rozvoju sily, vytrvalosti či k posilneniu imunity. Ak deti rastú, potom sa v podstate nemôžu neučiť - bez ohľadu na to, či sa to deje v škole a plánovito, alebo mimo školy a mimovoľne. V tomto kontexte by školské učenie malo ručiť za podporu biologicky daných dispozícií tak, aby sa cielene rozvíjali a skvalitňovali. Očakávaným a želaným výsledkom je potom rozvinuté myslenie a dorozumievanie sa v rozličných životných situáciách a komunikačných sférach. Ak sú žiačky a žiaci (a dospelí s nimi) biologicky nastavení tak, že sa viac-menej učiť musia, že viac-menej svoje životy realizujú pomocou (a vďaka) učeniu sa, potom vo vzdelávacích procesoch ide najmä o to, ako tieto vrodené predpoklady podporovať v prospech detí, mládeže i dospelých počas celého životného diania.

Silným zdrojom takejto školskej i mimoškolskej podpory by mala byť koncentrovaná snaha zabezpečiť, aby všetky žiačky a všetci žiaci - nielen premianti, ktorí uspeli v regionálnych či celoštátnych súťažiach - mali trvalý prístup k výtvorom, ktoré vznikli počas ich osobnej učebnej cesty. V tomto zmysle by malo ísť o materiálnu či digitálnu kartotéku učebných výsledkov, malých i významnejších prác, ktoré pri spätnom pohľade sprístupňujú učebnú cestu a konkretizujú vzostup, ktorý tieto výsledky dokumentujú. Ak teda pripustíme, že zdokonaľovanie kognitívnych operácií a sociálnych interakcií sa opiera o biologicky danú nevyhnutnosť učiť sa, potom spätný pohľad na výsledky týchto operácií a interakcií nevyhnutne musí viesť k utváraniu individuálneho vedomia o vlastnom osobnostnom a sociálnom rozvoji, následne aspoň k jeho zbežnej, prípadne aj detailnejšej reflexii.

Podstata takejto zbierky žiackych prác spočíva v odpovediach na niektoré explicitné, no najmä na viaceré implicitné otázky:

Čo som sa naučila?

Čo už viem a čo som pri zostavení tejto dejepisnej mapy ešte nevedel?

Ako som premýšľala, keď som bola druháčka na prvom stupni základnej školy?

Ako to, že som vtedy, pri písaní šiestackej práce, nebral do úvahy finančné okolnosti?

V čom som dnes šikovnejšia než v minulosti?

Ako inak či lepšie viem dnes vyriešiť problém, s ktorým som sa stretol ako deviatak?

Kedy som sa v učení výraznejšie zlepšila?

Ktorá práca ma v minulosti výraznejšie posunula vpred?

Ako by som mohol zabudnúť na tento projekt, ktorý sme robili na geografii?

Čo všetko sme urobili v spolupráci s našou pani učiteľkou počas prípravy týchto letákov?

Pravdaže, ide iba o výberový a ani zďaleka nie úplný zoznam otázok, ktoré môže zbierka žiackych prác (portfólio) vyvolať u jej tvorcu. Oveľa zásadnejší je efekt, ktorý môžu takéto otázky vyvolávať v jeho vzťahu k učeniu sa. Portfólio poskytuje prehľadný obraz o rozvoji a zdokonaľovaní žiačky či žiaka pri riešení rozličných učebných úloh a problémov. Možno opodstatnene predpokladať, že vďaka dokumentárnej evidencii učebnej cesty dôjde k posilňovaniu vnútornej motivácie učiť sa pravidelne a dlhodobo - inak povedané: rozličným formám vonkajšej motivácie (známky, postup do ďalšieho ročníka či stupňa vzdelávania, Testovanie 5 a 9, externá a interná forma maturitnej skúšky) môže systematicky sekundovať či dokonca konkurovať didaktický nástroj podporujúci vnútorné motívy detí a mládeže, pretože im umožní pripomínať si zažitý úspech a vracať sa k nemu. Zažitý úspech z vlastného pokroku pravdepodobne vyvolá potrebu pripravovať sa na situácie, ktoré ponúkajú možnosť byť úspešný. Od zažitého úspechu je potom iba malý krok k sebavedomejšiemu i objektívnejšiemu hodnoteniu aktuálnych schopností v zmysle: toto už viem, toto už zvládnem a toto ešte neviem, na toto sa ešte potrebujem učiť. Motivačným zavŕšením učebnej cesty s portfóliom je stále prítomné chcenie úspech zažiť a aj zistenie, ako si ho pomocou relevantných výsledkov dopriať.

Navyše, všetci aktéri vzdelávania (dieťa, rodič, učiteľ) môžu mať - vďaka materiálnej alebo digitálnej dokumentácii - výsledky učenia sa takpovediac poruke. Iba ťažko môže potom dochádzať zo strany žiakov k ľahkovážnemu či nezodpovednému zdôvodňovaniu typu: toto sme sa neučili, a preto sme sa to ani nenaučili; tejto téme sme sa nevenovali, toto si už nemôžeme pamätať, na túto úlohu nás nikto nepripravoval a podobne. Dá sa očakávať, že pozitívny vplyv učenia sa s portfóliom nebude spočívať iba v konkrétnom prehľade o nadobúdaní spôsobilostí jednotlivcov, ale aj v posilňovaní ich úsilia učiť sa zodpovedne a cieľavedome. Napokon, z ich životných ciest nevyhnutnosť učiť sa len tak ľahko nezmizne, len tak ľahko na ňu nebude možné zabudnúť. Ani vtedy nie, keď s pocitom úľavy obdržia naoko posledný, administratívny plod svojho rastu - potvrdenie o úspešnom ukončení školského štúdia.