Učiť sa myslieť vo finančnom kontexte

Niektoré z týchto viet sme už možno povedali nahlas, niektoré nám iba preleteli mysľou ako rozšantené lastovičky. Budú ich vyslovovať aj mladí v našich laviciach? Akú pozornosť venujú týmto myšlienkovým letcom? A ako budú premýšľať i konať, keď dôjde na zásadné finančné rozhodnutia, kúpy či investície?

Nebudeme ďaleko od pravdy, ak povieme, že základné návyky spojené s finančnými rozhodnutiami sme prevzali od rodičov. Ako malí sme ich sprevádzali pri nákupoch. Prah detstva sme výraznejšie prekročili, keď sme zistili, že pod vianočným stromčekom sa tie skvelé veci neocitli zázračným činom zázračnej bytosti, ale že ich tam uložili mamina s ocinom. Neskôr nás rodičia s financiami vysielali do obchodov, aby sme vybavili to, čo je síce potrebné, ale v danej chvíli sa objavilo niečo potrebnejšie. Rodičia s nami v tomto zmysle stále zostávajú: ako dospelí sa rodičov pýtame, či im niečo treba, či im cestou k nim niečo "vezmeme".

Naši rodičia i mnohí z nás na vlastné oči videli zmeny po roku 1989 vrátane tých, ktoré sa udiali v školách. V krátkom čase už v triedach neučili súdružky učiteľky a súdruhovia učitelia, žiačky a žiaci ich prestali zdraviť hlasným Česť práci!. Obliecť si pioniersku uniformu pri fotení na konci roka už nebolo povinné, hoci aj pred rokom 1989 sa našli rodičia, ktorí sa odvážne bránili tomuto straníckemu diktátu a obliekali svoje deti aj pri slávnostných príležitostiach civilne. Život v školách sa zmenil, zmenili sa formálne normy, pribudlo vyučovanie jazykov národov, ktoré dovtedy stáli na nesprávnej strane dejín, spoločenskovedné predmety sa oslobodili spod nánosu komunistickej výchovy, socialistické učebnice boli nahradené takými, v ktorých sa už nehovorilo marxistickým jazykom.

Pripomínanie zmien spred desiatok rokov môže dnes pôsobiť ako nepodarené cvičenie zo spomienkovej archeológie. No to, čo na prvý pohľad vyzerá ako kolekcia mentálnych vykopávok, má stále dosah aj na to, čomu sa programovo v súčasnom vyučovaní venujeme, ale aj na to, čomu sa venujeme málo alebo nevenujeme vôbec. Ak existuje nejaká oblasť spoločenského života, ktorú sa ani po tridsiatich troch rokoch nepodarilo systematicky preniesť do školského vzdelávania, potom je to oblasť financií. Nástup trhovej ekonomiky a voľnej súťaže sa udial v čase, keď sme navždy odkladali pionierske šatky a slová "súdruh" či "súdružka" zavelili na rýchly ústup z jadra slovnej zásoby. Je vskutku čudné, vlastne absurdné, že až v dvadsiatych rokoch 21. storočia vznikol na Slovensku komplexný vzdelávací program, ktorý učí deti a mládež myslieť vo finančnom kontexte.

Ideálom prednovembrovej spoločnosti bol stav, v ktorom majú všetci rovnako (rozumej: rovnako málo). Preto nebolo natoľko dôležité vedieť sa orientovať vo financiách - úsilie otvorene nadobúdať bohatstvo a dožadovať sa súkromného vlastníctva hraničilo s kriminálnymi pohnútkami, a tak si výrazy ako napríklad výnos, zisk, investovať, zveľaďovanie majetku niesli stigmu čohosi nevhodného, nesprávneho, ba až nemorálneho či zločinného. Tomuto hodnotovému rámcu pomáhalo napríklad jednostranné vysvetľovanie literárnych diel, ktoré zjednodušujúco a s prikrývkou pedagogickej autority prezentovalo finančne bohaté postavy ako tie zlé a tie chudobné ako dobré. Nešlo teda o vzdelávanie, ktoré malo deťom pomáhať vytvárať poznanie pomocou konkrétnych skúseností a situácií. Iskričky a pionieri v modrých košeliach mali vedieť, že byť bohatý je síce príjemné, ale z pohľadu svedomia problematické, a byť chudobný je síce nepríjemné, ale morálne správne.

Podstatná časť našich učiteliek a učiteľov z vlastných skúseností vie, ako sa viazala pionierska šatka a čo mali chlapci napísané na pionierskych opaskoch. Ako deti sme sa stretli s prvým ponovembrovým margarínom Linco či saponátom Fairy Ultra. Pred našimi mladými učiteľskými očami vyrástli súkromné firmy, obchodné domy, banky, poisťovne, nákupné centrá; my a nielen my sme sa ocitli v novom spoločenskom prostredí, ktoré kládlo a kladie na občana a spotrebiteľa vzdelávacie nároky na kilometre vzdialené tým požiadavkám, ktoré formulovali členovia komunistickej štátostrany. V období dramatických zmien sme sa učili za pochodu, pretože škola jednoducho nemohla absorbovať finančné javy novej doby do vzdelávacieho procesu tak, aby mohla zodpovedne pripravovať budúcich občanov a spotrebiteľov na život v trhovom prostredí.

Je tomu tak aj dnes? No nie je. Žiačky a žiaci na Slovensku sa rodia do rozvinutého trhového prostredia, pričom ich spotrebiteľské možnosti či podnikateľské príležitosti neohraničujú štátne hranice ani štátna doktrína, ale sú z veľkej časti ohraničené ich spôsobilosťou inteligentne myslieť o financiách a vôbec o všetkom, čo financie podmieňujú alebo dovoľujú. Nebolo by zodpovedné, aby aj oni - hoci nemusia - absolvovali finančné vzdelávanie za pochodu a s rizikami, ktoré nedokázali včas odhaliť dospelí v detskom veku našej ponovembrovej ekonomiky.

Na záver jedno čitateľské pripomenutie. Spisovateľ a učiteľ Robert Kiyosaki napísal v polovici 90. rokov dnes už svetoznámy bestseller Bohatý otec, chudobný otec a je jasné, že ju poznajú učiteľky, učitelia, určite aj mnohé žiačky a mnohí žiaci. Iste si preto ľahko pripomenú, aké zaujímavé rozprávanie v nej autor ponúkol - deväťročný Robert sa stretáva s otcom svojho spolužiaka, ktorý pohotovo zareaguje na nápad chlapcov stať sa bohatými vďaka svojpomocnej výrobe peňazí. Hoci knižka nie je iba pozoruhodným rozprávaním o tom, ako pristupovať k hodnotám a bohatstvu, patrí medzi tie, ktoré sme možno mali čítať v 90. rokoch, v čase, keď sme mali dvanásť, pätnásť či sedemnásť rokov. Možno by sme aj vďaka tejto knihe oveľa lepšie pochopili, aké dôležité je rozumieť financiám, a aké dôležité je, aby financiám rozumeli tí, ktorí majú dvanásť, pätnásť či sedemnásť rokov teraz.