Dialóg a kultúra poznávania

David Rolfe Graeber zomrel 2. septembra 2020 vo veku 59 rokov, zhruba tri týždne po tom, ako sme dokončili túto knihu. Pohlcovala nás viac ako desať rokov, pritom sa to začalo iba ako akési rozptýlenie pri našich "serióznejších" akademických povinnostiach. Spočiatku to bol len experiment, takmer hra, v ktorej sa antropológ a archeológ pokúšali zrekonštruovať veľkolepý dialóg o ľudských dejinách, aký býval v našich odboroch kedysi celkom bežný, no tentoraz s využitím moderných dôkazov. Neexistovali žiadne pravidlá ani termíny. Písali sme podľa toho, ako a kedy sme mali chuť, no čoraz častejšie sme tomu venovali každý deň. V posledných rokoch pred dokončením projektu, keď celý proces naberal na obrátkach, sa nezriedka stávalo, že sme sa rozprávali dva- až trikrát denne. Strácali sme prehľad o tom, kto prišiel s akým nápadom alebo s novým súborom faktov a príkladov. Všetko sme ukladali do "archívu" a ten rýchlo prerástol rozsah jednej knihy. Výsledkom teda nie je mozaika, ale skutočná syntéza. Cítili sme, že naše štýly písania a myslenia sa postupne zlievajú do jedného prúdu.

Takto si archeológ David Wengrow zaspomínal na antropológa Davida Graebera a na ich spoločnú intelektuálnu cestu, ktorej výsledkom je kniha Počiatok všetkého. Spomienku na vedeckého kolegu môžeme prijať ako nevšedný úryvok z predslovu novej publikácie, prípadne ako tichú výzvu čitateľovi, aby knihe venoval pozornosť. Vskutku nápadná je na tejto spomienke charakteristika metódy, ktorou sa dvaja akademici dopracovali k pozoruhodnému autorskému výsledku. Tou metódou sa stal dialóg – spočiatku vedený ako uvoľnenie, hra bez pravidiel či komunikačný pokus, neskôr ako hlavný prostriedok skúmania, ktorý vyvolal potrebu stretávať sa pravidelne i potrebu tieto stretnutia tvorivo spracovať.

Nie je to niečo nezvyčajné – mohli by sme povedať. Už dlho je predsa bežné, že vedci nepracujú ako robinsoni v samote myšlienkových ostrovov, ale spolupracujú, vedú mnohé rozhovory – často márne, niekedy sľubné, no vždy nevyhnutné. Pravdaže, rozhovor medzi vedcami o odborných témach je v istom zmysle krajnou (možno až okrajovou) verziou dialógu i napriek tomu, že veda vznikla ako dialóg – v časoch, keď Sokrates kládol mládeži originálne otázky, aby zdokonaľoval jej myslenie a poznávanie.

Do dialógu sa rodíme, od prvých chvíľ sa nám niekto prihovára, hoci mu spočiatku odpovedáme iba mimovoľnou grimasou alebo hlasitým plačom. V dialógu žijeme a dospievame, rozhovor je základným spôsobom spojenia s iným človekom, pomocou reči druhého človeka vieme, že nie sme robinsoni odkázaní na neúplnosť individuálnych poznatkov či na úplnosť ešte neobjavených omylov. Samozrejme, omylom či nepochopeniu sa nemožno vyhnúť ani v dialógu, ba možno povedať, že dialóg je súčasne skvelou príležitosťou na nepochopenie. Prirodzený dialóg je plný neistoty – význam povedaného nie je identický s významom počutého, a tak dialóg ďalej rozvíjame, aby sme si v spoločnom záujme spresnili význam mieneného. Takto môžeme v hrubých rysoch kontakt dvoch osôb nazvať dialogickým porozumením.

Dialóg predstavuje naše prirodzené komunikačné prostredie. Mohli by sme sa nazdávať, že sa v ňom preto vieme automaticky a dobre pohybovať. Mohli by sme zároveň predpokladať, že dialógu sa netreba učiť rovnako ako sa nemusíme učiť dýchať. Ak máme na mysli automatický a dobrý komunikačný pohyb v dialógu, potom musíme pripomenúť podstatné atribúty, ktorými sa z medziľudského kontaktu stáva slobodný aj zodpovedný dialóg. Určite medzi ne patrí sústredené vnímanie a počúvanie, prejavovaný záujem o tému reči i partnera v rozhovore, logické nadväzovanie na povedané, eticky akceptovateľné reakcie, zaujímavo položené otázky, ktoré sú vari najhodnotnejším plodom dialogického stretnutia.

Činiteľov, ktoré ovplyvňujú kvalitu i výsledky reálnych dialógov, je veľa. Sú detailne opísané mnohými vedami počnúc lingvistikou a sociálnou psychológiou nekončiac. Vedecké poznatky, nech sú akokoľvek objavné či presné, ani zďaleka nezaručujú, že ako jednotlivci i ako spoločnosť budeme disponovaní dialógy podnecovať či na nich aspoň užitočne participovať. A už vôbec negarantujú, že z lavíc slovenských škôl budú vychádzať absolventi, ktorí budú schopní viesť rozhovor v rozličných sociálnych rolách a životných okolnostiach.

Je iste fajn, že žiakom sprostredkúvame poznatky o formách komunikácie. Iste nie je na zahodenie, ak sa žiaci dokážu zorientovať v dramatickom texte či epickom dialógu a rozlišovať v nich repliky postáv. Určite má zmysel chcieť, aby mladí ľudia dokázali správne vyložiť rozdiel medzi hovorovým dialógom a dramatickým monológom. No akú komunikačnú hodnotu má vecne správny výklad stredoškoláka o dialógu, ktorý nie je schopný ani ochotný pred maturitnou komisiou hovoriť spisovnou slovenčinou? Aký význam potom pripísať jeho pamäťovým stopám o dialógu, ak zlyháva v dialogickej akcii? Pravdaže, pri konštrukcii a komunikácii poznania nejde na prvom mieste o spisovnosť či oficiálnosť. Ide o kultúru dialógu vôbec, ktorú u žiakov programovo nerozvíjame. Nepriamo tak podporujeme rozkvet spôsobov, ktoré znehodnocujú medziľudské kontakty a výmeny: skákanie do reči, polovičné alebo žiadne načúvanie hovoriacemu, očividné prejavy nezáujmu o druhého, necitlivé odklony od tém dôležitých pre druhého, podriaďovanie komunikačných vstupov potrebe demonštrovať osobnú dôležitosť, presadzovanie osobných záujmov pred hľadaním kompromisných riešení a podobne. Iba ťažko by sme hľadali iný komunikačný útvar, ktorý tak zjavne vyznačuje rozdiel medzi teóriou a praxou komunikácie – ťažko nájsť výraznejší učebný rozdiel než ten, ktorý odlišuje teoretický výklad o dialógu od praktickej skúsenosti s dialógom. Pritom dialóg je komunikačne prítomný od prvého nádychu človeka, počas života sa všetko podstatné o sebe i o komunikácii samej dozvedáme predovšetkým vďaka rozhovorom. Skúsenosti s dialógom nám pomáhajú utvárať si predstavu o tom, kým sme, akými by sme byť nemali a akými by sme byť mohli. Rozvoj schopnosti žiakov viesť dialóg, aby sa niečo dozvedeli, aby niečo komunikačne objavili potom nie je iba vec vyučovania materinského jazyka, ale vec kultúry poznávania a vec všetkých učiteľov, ktorí na žiakov komunikačne pôsobia.

Problém je na svete, nie je malý a nevznikol včera. Dôsledky, ktoré prináša tradičná kultúra učiteľského monológu, môžeme pociťovať v celej rozlohe nášho vzdelávania. A nielen tam. Žiaci môžu skôr natrafiť na prípady paralelných monológov, ktoré dialóg iba simulujú, než s rozhovormi, ktorých aktéri sa navzájom uznávajú a sú preto ochotní – povedzme v záujme určenia a vyriešenia reálneho problému – prijať lepšie stanovisko či presvedčivé vysvetlenie. Dialógy, s ktorými sa môžeme my i naši žiaci stretnúť, sú často príkladmi deštruktívneho stretu než ukážkami zdvorilej výmeny názorov, vysvetlení, dôvodov a argumentov. Je zrejmé, že v dialógu nemá a nemôže ísť o triumf v súboji o jediný správny náhľad či jediné správne vysvetlenie, ale o spoločné poznávanie a zdieľanie toho najlepšieho, čo sme schopní navrhnúť a vytvoriť. Napokon, kde inde majú deti a mladí nadobúdať praktické skúsenosti s dialógom ako kultivovanou metódou poznávania, ak nie v škole? Kedy inokedy si žiaci majú vytvoriť zručnosť komunikačne poznávať, ak nie v čase, keď sa ich kognitívne danosti rozvíjajú najľahšie? Ako inak ich možno naučiť mentálne i komunikačne balansovať medzi svojimi myšlienkami a myšlienkami iného človeka, ak nie prostredníctvom dobre premyslených učebných situácií, ktoré vedú k dynamickému prepínaniu medzi pozorným počúvaním a spojitým hovorením?

David Graeber a David Wengrow viedli dialóg viac než desať rokov. Viedli ho, aby si oddýchli, aby experimentovali, aby sa komunikáciou zabavili. Ich rozhovor nemožno v detailoch rekonštruovať, nemožno zistiť, ktorý z nich povedal to či ono. K dispozícii však máme originálny knižný archív, ktorý zaznamenáva ich spoločný intelektuálny pohyb za poznaním. Isteže, učebné cesty, na ktorých máme žiakov sprevádzať, nemusia hneď smerovať do vydavateľstiev či k pultom kníhkupectiev. Dôležitejšie je, aby sme prakticky podporovali dialóg ako komunikačnú hru, v ktorej platia užitočné pravidlá, i ako dorozumievací pokus, ktorý môže viesť k nezvyčajným objavom, originálnym otázkam a prekvapivým riešeniam. Úžitok z dialogického pohybu na učebných cestách môže vznikať nielen pri rozvíjaní kultúry poznávania žiakov. Dialogickým spôsobom možno posilňovať ich komunikačnú vnímavosť, dorozumievaciu akcieschopnosť i jazykový cit. Cieleným uvádzaním dialógu do vyučovania možno spoluutvárať ich zdravé sebavedomie aj vedomie o tom, že komunikácia je hodnota. Súčasne je isté, že zážitky z tvorivých rozhovorov môžu v žiakoch oslabovať pocity školských robinsonov, ktorí hovoria neradi, lebo ich aj tak nikto pozorne nepočúva.