Finančná kultúra v škole? A prečo?

Aj takto môže v slovnom podaní vyzerať bežný myšlienkový pochod učiteľky či učiteľa, ktorý náhle preruší príchod kolegyne poverenej zodpovednosťou za učebnice. Čitateľky alebo čitatelia v pedagogickom povolaní zaiste potvrdia, že značnú časť myšlienkového úsilia v pracovnom i súkromnom živote - či sa nám to páči, alebo nepáči - venujú financiám. Možno by stálo za to iba v krátkosti si pripomenúť nedávne situácie, v ktorých ste ako učiteľky či učitelia alebo ako rodičia a členovia domácností svoje úvahy a plány rozvíjali na pozadí finančných okolností a obmedzení:

Čo bolo predmetom a cieľom vašich plánov? Ktoré okolnosti či prekážky ste brali do úvahy? Čiu a akú pomoc ste potrebovali? Ktoré myšlienkové operácie ste v danej chvíli využili? Čo a ako ste porovnávali? Ktoré zistenia ste museli zložitejšie vyvodzovať? Ktoré možnosti ste vylúčili? K akým záverom a riešeniam ste dospeli? Uvedomili ste si po uskutočnení plánu jeho slabé miesta? Ukázalo sa vám neskôr lepšie riešenie?

Pochopiteľne, upozorňovať na financie ako na súčasť učiteľských či vôbec ľudských myšlienok a zámerov je rovnako kolumbovský objav ako zistenie, že slnko svieti alebo že sa večer stmieva. Menej "objavné" je poznanie, že financie ako vzdelávací kontext v našom školskom vyučovaní - od prvého ročníka základnej školy po záverečný ročník na strednej škole - figurujú veľmi limitovane a iba výnimočne v podobe celoškolsky uplatňovanej vzdelávacej stratégie. Ak sa oblasť financií na vyučovaní predsa len objaví, zvyčajne ju žiačkam a žiakom servírujeme ako hotové tvrdenia, z ktorých sa majú stať vedomosti v podobe definícií finančných javov a procesov. S financiami ako obsahom vyučovania sa stretávajú najmä žiačky a žiaci stredných odborných škôl, ktoré sa v rozličnom rozsahu a v rozličných predmetoch financiám venovať musia. Navyše, finančná dimenzia vyučovania je na tejto pôde rezervovaná pre tradičné ekonomické predmety (napr. ekonomika, účtovníctvo, pravidlá riadenia osobných financií, spotrebiteľská výchova a podobne). V istom zmysle ide o systémový prípad predmetového rezortizmu, ktorému sme sa už venovali na inom mieste.

Je nepochybné, že na Slovensku existujú (nielen stredné a nielen odborné) školy a v nich skvelé pedagogické kolektívy, ktoré pochopili potrebu odkloniť sa od povrchného "kŕmenia definíciami" a realizujú vyučovanie (nielen) v oblasti finančnej kultúry moderne, pestro a s presahom za hranice predmetovo daných požiadaviek. Na tomto mieste by sme možno text mohli aj ukončiť a uspokojiť sa predstavou, že tlak na zmeny v prístupe k finančnému vzdelávaniu bude narastať tak či tak a že k určitým zmenám dôjde aj bez toho, aby sa na všetkých stupňoch a typoch škôl programovo objavoval finančný kontext.

Stúpajúci tlak na koncepčné zaradenie finančného vzdelávania do škôl ilustruje nedávny prieskum, ktorý ukázal, akú úlohu ako spoločnosť pripisujeme finančnému vzdelávaniu - z prieskumu možno vyvodzovať, že z pohľadu súčasnej populácie Slovenska výučba v oblasti financií je spolu s výučbou cudzích jazykov najžiadanejšou vzdelávacou potrebou. Pozoruhodné je, že v poradí dôležitosti sa potreba rozvíjať spôsobilosti mladých vo financiách dostala vyššie než požiadavka informatických a mediálnych zručností. Dopyt po finančnom vzdelávaní teda reálne existuje a je zásadný nielen vo svetle jedného čiastkového prieskumu. Namieste sú preto viaceré otázky: naozaj stačí zotrvávať v presvedčení, že nevyhnutné zmeny v tejto oblasti výučby sa nejako a niekedy udejú? A budú pritom skutočne účinné? A bude účinné vzdelávanie v kontexte finančnej kultúry trvalo dostupné ako globálna stratégia pre celú súčasnú generáciu a aj pre generácie nasledujúce? A vôbec: koľko a akých chýb sa vo svete financií naši mladí ľudia (teraz ako mladí, neskôr ako zrelí dospelí) dopustia iba preto, že sme im neumožnili spoľahlivo sa orientovať v tomto zložitom svete vzťahov a hodnôt?

Iste, nedá sa povedať, že finančné vzdelávanie je v našich pomeroch nedotknutou pôdou, a preto ho musíme budovať od úplných základov. Už od roku 2009 je v platnosti Národný štandard finančnej gramotnosti, ktorý "vymedzuje šírku poznatkov, zručností a skúseností v oblasti finančného vzdelávania a manažmentu osobných financií". Vážnou otázkou pritom je, akým spôsobom a s akými výsledkami sa stanovené poznatky, zručnosti a skúsenosti deťom a mládeži poskytujú v školách. Prijatím strategického dokumentu sa totiž nič nekončí. Práve naopak, dokumentárne vymedzenie kompetencií vo finančnom vzdelávaní je iba teoreticko-administratívnym úkonom, ktorý vytvára koncepčné predpoklady na zmenu vo vyučovacích procesoch. Prijatá stratégia - ak má byť reálna, nie iba papierovo platná - by sa mala opierať o masívnu metodickú a diagnostickú podporu naprieč všetkými predmetmi a vzdelávacími oblasťami. Bez nej sa stratégia v skutočnom školskom živote nerealizuje, resp. sa realizuje nesystematicky, občas, s malým alebo žiadnym dlhodobým efektom.

Na záver dve poznámky. Premýšľanie o financiách nie je vôbec jednoduché. Rovnako tak rozhodovanie o nich. Behaviorálni ekonómovia už dlho upozorňujú na skutočnosť, že pre ľudí je typické riešiť problémy vo financiách horšie (napríklad nemorálnejšie) než problémy v iných kontextoch - ľudskej schopnosti likvidovať si finančné zázemie sa na Slovensku výnimočne darí, stačí zistiť, koľko fyzických osôb na Slovensku v nedávnom období čelilo a v súčasnosti naďalej čelí exekúcii (za prvých desať mesiacov účinnosti zákona o ukončení niektorých exekučných konaní bolo ukončených 1 715 601 exekúcií, z toho vďaka akútne prijatej legislatíve 1 551 892). Ďalší - a vôbec nie posledný! - impulz ilustrujúci potrebu prehlbovať a systematizovať výučbu v kontexte financií poskytuje dlhodobý trend, ktorý z obyvateľov Slovenska robí jeden z najrýchlejšie sa zadlžujúcich národov v Európe. Čím dlhšie bude pretrvávať stav, v ktorom chýba systematická snaha celoživotne rozvíjať finančnú kultúru detí a mládeže, tým viac bude narastať riziko, že financie budú v živote nastupujúcej generácie predstavovať celoživotný a celoživotne neriešiteľný problém.

Nakoniec, v hre nie sú iba hodnotové rebríčky a finančné návyky spotrebiteľov, ktoré sa prenesú do budúcich rodinných rozpočtov a do hospodárenia ešte neexistujúcich domácností. Majme na pamäti, že v našich učebniach sedia dievčatá a chlapci, ktorí jedného dňa budú (chcieť) pracovať v oblasti financií. V našich laviciach už teraz obsadzujú miesta budúci zamestnanci národohospodárskych inštitúcií, bánk, poisťovní, investičných spoločností, v tretej lavici možno sedí budúca guvernérka Národnej banky Slovenska a pred ňou možno budúci analytik Inštitútu finančnej politiky. Uvádzať deti a mládež do sveta finančnej kultúry v škole teda nie je iba momentálnou ašpiráciou na koncepčnú zmenu vo vzdelávaní, ale je programovým imperatívom, ktorý môže na ploche celej populácie preukázateľne zlepšiť myslenie, rozhodovanie a konanie dnešných žiačok a žiakov, budúcich zamestnancov a zamestnávateľov.