Myslieť pomaly v ére rýchlosti?

Začínaš čítať nový román Keď cestujúci jednej zimnej noci Itala Calvina. Uvoľni sa. Sústreď sa. Zbav sa všetkých ostatných myšlienok. Nech sa okolitý svet rozplynie v diaľke. Dvere radšej zavri, za nimi je vždy zapnutý televízor. Ostatným hneď povedz: "Nie, nechcem sa dívať na televíziu!" Nahlas, inak ťa nebudú počuť: "Čítam! Nevyrušujte ma!" Možno ťa v tom hluku ani nepočujú, povedz to hlasnejšie, zakrič: "Práve začínam čítať nový román Itala Calvina!" Alebo ak nechceš, nič nehovor, dúfajme, že ti dajú pokoj.

Zaujmi čo najpohodlnejšiu polohu, sadni si, natiahni sa, schúľ sa, ľahni si. Hoci na chrbát, na bok, na brucho. Do fotela, na gauč, do hojdacieho kresla, na ležadlo, na taburetku. Do hojdacej siete, ak ju máš. Na posteľ, pravdaže, prípadne do postele. Môžeš sa aj postaviť na hlavu ako pri joge. Vtedy knihu polož, pochopiteľne, dolu hlavou.

Keď taliansky spisovateľ Italo Calvino písal koncom sedemdesiatych rokov tieto riadky, zrejme netušil, ako presne sa mu podarí predpovedať jednu z diagnóz našich čias – chronický pokles schopnosti sústrediť sa, a súčasne rozvoj akútnej neschopnosti udržiavať súvislú pozornosť (v latinčine attendere – siahať po niečom). Hoci vo svojom texte konfrontuje ticho čítania s hlukom televízie, tento – vtedy možno ešte ojedinelý – kontrapunkt pokoja a vyrušenia môžeme dnes vnímať neporovnateľne častejšie. Ide o zvláštny paradox – prekvapivé vyrušenia sa ustálili ako štandard, vlastne s nimi už bežne rátame; okamžité presuny pozornosti z témy D na problém B cez úlohu C k podnetu A už nie sú niečím zriedkavým – možno stačí iba chvíľu sústredene zaspomínať na udalosti pred hodinou-dvomi, absolvované skoky pozornosti v krátkom časovom slede prídu na um bez väčšej námahy. Pravda, v Calvinovom podaní možno zachytiť istú hrubosť či priam surovosť, s ktorou nevyžiadaný hluk dokáže odpútať čitateľovu pozornosť od románu. Dnes sa zvlášť nepozastavujeme, keď nás neželané vyrušenia vyvedú z rovnovážneho pokoja. Už ich nepovažujeme za niečo vyostrene bolestivé. Možno povedať, že ide o bežnú normu našich dní, možno aj výraznej väčšiny našich životných chvíľ – súkromných, spoločenských, pracovných i vyložene odpočinkových.

Spôsobov, ako a čím sa možno nechať vyrušovať či rozptyľovať, je mnoho. Zdokonaľujú sa. Príčiny poklesu našej schopnosti sústredene sa venovať jednému obsahu možno vidieť vo viacerých okolnostiach: v zdokonalení prenosu informácií, v komunikačnom zrýchlení informačného toku, v hustote i variabilite stimulov, ktoré máme k dispozícii vďaka technologickému a cenovému sprístupneniu internetu. To všetko nám v súčte umožňuje kontaktovať prakticky kohokoľvek, kedykoľvek a odkiaľkoľvek. Isteže, Italo Calvino nemohol svojho času a v plnom rozsahu predpokladať, aké dôsledky prinesie technologické skrátenie komunikačnej vzdialenosti medzi jednotlivcom a kapacitne neohraničeným zdrojom správ o skutočných udalostiach či vykonštruovaných fikciách. Neschopnosť rozpoznať rozdiel medzi nimi je ďalšou akútnou diagnózou dneška a vyplýva práve z faktu, že sme vytvorili a zdokonalili technológie, ktoré hladko prekonali komunikačný potenciál človeka. A napokon, taliansky prozaik v čase písania svojho najslávnejšieho románu už vôbec nemohol predvídať, ako bude vyzerať okamih, keď v relatívne tichej stanici vnímania nastúpime na rýchlik neodolateľného vyrušovania.

Ukazuje sa, že návrat z divokej jazdy vo svete informačných ruchov, nevyžiadaných signálov a komunikačných podnetov, nie je možný – rovnako ako po vynáleze písma nebolo možné vykročiť späť cez prah oddeľujúci prehistorickú a historickú éru. Dnes prekračujeme nový prah: opúšťame svet, v ktorom síce informačné a komunikačné technológie existovali, ale fungovanie spoločnosti podmieňovali na prvom mieste technológie výrobné. Súčasne vstupujeme do sveta, ktorý je na informačné a komunikačné technológie bytostne odkázaný. Bez nich už fungovanie spoločnosti nie je mysliteľné – ani v základných definíciách, ani v jemných detailoch. Povedané v skratke: informačné a komunikačné technológie sa v minulosti na riadení ľudských životov podieľať mohli, dnes to robiť musia. Navyše - v rýchlo sa zdokonaľujúcich podobách a zasahujúc skoro každú dimenziu nášho pôsobenia vo svete a na svet. V takomto rýchlom, hlučnom, nepokojnom, premenlivom, trieštivom, neodolateľne vzrušujúcom a večne vyrušujúcom digitálnom vesmíre pedagogicky účinkujeme, vzdelávame a vychovávame. A hlavne – uchádzame sa o pozornosť.

Vec nie je vonkoncom jednoduchá a na nové, zložité problémy spravidla nezaberajú jednoduché či staré riešenia. Informačné a komunikačné technológie síce vstúpili do našich súkromných i profesionálnych životov, ovplyvňujú naše vzťahy v nich, vytvorili pre ne nové prostredie, no netreba pri týchto zmenách strácať zo zreteľa prinajmenšom dva znaky, ktoré nás ako biologický druh definujú: sme sociálny druh, t. j. disponujeme členitým súborom rozvinutých nástrojov spolupráce, vďaka ktorému sa dokážeme adaptovať na nové podmienky; od ostatných biologických druhov nás zásadne odlišuje ľudská myseľ, ktorá nie je odkázaná na bezprostredné podnety, ale dokáže sa zaoberať tým, čo sa stalo, aj tým, čo by sa stať mohlo. Nové technológie v oblasti informácií a komunikácie tieto naše typicky ľudské kvality síce ovplyvňujú, ale nelikvidujú – školáci stále žijú a učia sa žiť v širokej variete vzťahov a pravidiel (medziľudských, kultúrnych, komunikačných – podľa antropológa Robina Dunbara je jedinec schopný udržiavať a rozvíjať vzťahy s približne stopäťdesiatimi ľuďmi), stále sú schopní myslieť nezávisle od aktuálnej situácie, t. j. tak, že dokážu oddeľovať obsah mysle od aktuálnych zmyslových podnetov (potvrdzuje to napríklad fenomén tzv. túlavého myslenia).

Bez pozornosti zacielenej na jednu tému či jeden problém nemožno rátať s úspechom v získavaní poznania či v riešení problémov, o rozvoji kognitívnej kontroly (vedomého usmerňovania vlastných myšlienok) nehovoriac. Strategickú váhu preto treba prikladať – na úrovni školy i na úrovni celého vzdelávacieho systému – digitálnemu prostrediu, ktoré učenie sa môže ovplyvňovať výrazne priaznivo aj výrazne nepriaznivo. V jadre veci ide teda o to, aby sme žiakom pomáhali posilňovať ich odolnosť voči krátkodobému pôžitku z rozptýlenia (svet musí počkať, lebo teraz sa učím, teraz hľadám riešenie, práve píšem, ešte tvorím), a súčasne vytvárali situácie, v ktorých výsledky sústredenej činnosti posilnia dlhodobé odhodlanie dosiahnuť osobný i sociálny úspech (bolo to náročné, ale premyslel som to, zvládol som to, porozumel som tomu, zlepšujem sa v tom, viem sa učiť). Ak by sme to mali povedať zjednodušene a biochemicky: je nevyhnutné individuálne oslabovať odkázanosť na dopamín a sociálne posilňovať potrebu po serotoníne. V systémovej rovine i v rovine jednotlivých škôl pôjde o potrebu skoncentrovať sa na premyslené rozhodnutie o tom, ako v učebných procesoch účelne regulovať informačné a komunikačné technológie bez toho, aby mohli pomalé myslenie žiakov unášať do sveta rýchlych afektov.