Od finančnej gramotnosti k finančnej kultúre

Peniaze nemôžeš zjesť ani nosiť na sebe, a predsa zastupujú všetko jedlo a oblečenie sveta. Hernan Diaz

Z času na čas je užitočné, keď si človek urobí poriadok v pojmoch – v tom, čo mieni slovami, ktoré používa. Už iba preto, že pojmy sú uzly siete, ktorou uchopujeme svet, aby sme ho pochopili a mohli v ňom niečo zmysluplné robiť. Čas pojmového upratovania prichádza zvyčajne vtedy, keď sa určité pojmy zamieňajú, a tak sa medzi nimi stráca významový rozdiel. A preto sa bližšie pozrieme na rozdiely medzi pojmami kultúra a gramotnosť, a to na špecifickom prípade finančnej kultúry a finančnej gramotnosti.

Kultúru bežne chápeme v dvoch základných rovinách: individuálnej a spoločenskej. V konfrontácii s pojmom gramotnosť nás teda musí zaujímať najmä kultúra ako špecificky ľudský spôsob rozvoja jednotlivca. Pod kultúrou človeka môžeme rozumieť aktuálnu úroveň jeho rozvoja, t. j. dosiahnutý stupeň myslenia, poznania a dorozumievania. V súhrne ide o to, ako jednotlivec premýšľa v rozličných situáciách a kontextoch, čo pozná a čo je schopný spoznať, ako komunikáciou poznáva či ako o spoznanom komunikuje. Ide o relatívne presne identifikovateľnú kognitívnu úroveň jednotlivca, pričom existuje predstava o stupňoch i maximálnej miere jej rozvoja. Vďaka tomuto poznatku sa možno detailnejšie pristaviť pri tom, čo je finančná kultúra, ako súvisí s myslením, poznávaním a dorozumievaním, a čím sa odlišuje od frekventovanejšieho pojmu finančná gramotnosť.

Spojením finančná kultúra myslíme predovšetkým na kognitívny aparát – myslenie + poznanie + komunikácia –, pomocou ktorého sa jednotlivec orientuje a rozhoduje v oblasti materiálnych a nemateriálnych hodnôt. Individuálna finančná kultúra vzniká ako suma životných skúseností s problémami, rozhodnutiami a riešeniami, v ktorých figurujú majetok alebo peniaze. Um, ktorý sa rozširovaním týchto skúseností smie rozvinúť, možno využívať aj neskôr. Zdokonaľovanie myslenia a poznávania môže stáť na úlohách, v ktorých sa tematizuje zaobchádzanie s majetkom či peniazmi. Platí pritom, že človek s takto rozvíjaným myslením a poznaním nemusí v budúcnosti hľadať zamestnanie výhradne vo finančnom povolaní, v bankovníctve, poisťovníctve či finančnom poradenstve (hoci kvalitu budúcich zamestnancov finančných inštitúcií možno tiež odvodzovať od toho, akou úrovňou finančnej kultúry disponujú). Tieto, vo finančnom kontexte rozvinuté, individuálne kvality – komplexnejšie myslenie, diferencovanejšie poznávanie a variabilnejšie vyjadrovanie – sú užitočné minimálne v dvoch smeroch – predstavujú zdokonalený kognitívny aparát, ktorý človeku zvyšuje šance, že dokáže riešiť komplexnejšie a náročnejšie úlohy aj v iných oblastiach či iných obdobiach života. Rovnako dôležitým výsledkom takéhoto programového rozvíjania je vybudovanie ochranných mechanizmov človeka, jeho rozumových bŕzd, obranných kapacít a preventívnych návykov. Tie majú zabezpečovať, aby jednotlivec myslel dôsledne, t. j. úplne a do dôsledkov – napríklad mal by byť schopný jednoducho prognózovať, a tak sa vyhýbať uskutočneniu plánov, ktoré vedú k nepriaznivému vývoju jeho životnej situácie. V tomto zmysle je napríklad schopnosť vhodne reagovať na pokus o podvod či korupciu podmienená utvoreným povedomím človeka o dôsledkoch situácií, v ktorých sa objavujú podvodné zámery či korupčné návrhy.

Rozvoj finančnej kultúry človeka možno teda chápať ako proces rozumového zdokonaľovania človeka v oblasti hodnôt. Možno sa naň pozerať ako na rast schopnosti orientovať sa vo svete hodnôt, ktoré sú stelesnené majetkovo, finančne. Svet financií obsahuje jednoduché javy i zložité vzťahy, a tak môže slúžiť rovnako malým školákom i veľkým študentom ako učebný zdroj rôznorodých poznávacích, myšlienkových a komunikačných činností. Pre názornosť uveďme modelovú učebnú situáciu, v ktorej sa treba rozhodovať o veľkej sume či o dlhodobej investícii. Rozvoj finančnej kultúry má prebiehať ako cielené uvádzanie detí a mládeže do situácií, v ktorých musia rátať (prenesene i doslovne) s finančnými okolnosťami alebo majetkovými pomermi. Súčasne je potrebné, aby spoločným menovateľom takýchto a im podobných učebných situácií bola výzva na konkrétnejšie rozpoznávanie hodnôt a na zvládnutie myšlienok, ktoré sú potrebné na prijímanie všeobecne prijateľných rozhodnutí i na objavovanie udržateľných riešení – učebné rozhodovanie o veľkej sume cieli jednak na rozpoznávanie veľkého a malého množstva hodnôt, učebné rozhodovanie o dlhodobej investícii zase mieri na pochopenie toho, ako sa hodnota mení v čase. Na konci takéhoto cieleného vzdelávacieho pôsobenia by mohol stáť človek, ktorý sa naučil viesť sebestačný a finančne stabilný život.

Keď sa hovorí o gramotnom človeku, zvyčajne sa mieni skutočnosť, že niekto vie čítať, písať a počítať, a teda vie nejako zaobchádzať so znakmi – písmenami (naznačujú to grécke slovo grammata i anglické literacy). Ak niekoho považujeme za gramotného, predpokladáme uňho iba elementárne zvládnutie operácií s písanými znakmi – čitateľské i pisateľské zvládnutie jednoduchých textov a počtárske zvládnutie jednoduchých problémov, s ktorými sa už človek stretol. Gramotný človek je v čítaní, písaní a počítaní začiatočník a iba začiatočník. Mieru gramotnosti teda nemožno hľadať ani stanovovať, pretože gramotnosť je len jednou, hoci východiskovou úrovňou učenia sa – kľúčovým predpokladom učenia sa je schopnosť zaobchádzať s písanými znakmi. O gramotnom človeku vieme, že sa môže učiť, no nevieme, čo sa naučil a v akej miere.

Gramotný človek zvláda základné znakové operácie – príjem a tvorbu jednoduchých textov vrátane jednoduchých aritmetických výrazov (zložitejší výpočet je možný práve vďaka možnosti písomne ho zaznamenávať). Pritom, rôznorodá skúsenosť so znakmi ako nositeľmi hodnoty sa u gramotného človeka nemusí objavovať, a preto ani očakávať – nevieme, do akej miery je tento človek schopný porozumieť textom – možno ako-tak pochopí ponaučenie z rozprávky O troch grošoch, no už sa uňho nedá očakávať, že rýchlo nájde nesprávne údaje vo výplatnej páske; gramotný človek sa nevie a ani nepotrebuje zložitejšie pýtať na ponaučenie z prečítanej rozprávky ani presnejšie pýtať na nesprávny výsledok vo výplatnej páske. Gramotný človek zostane bezbranným jednotlivcom – v dospelosti pokojne naletí na podvod, pretože si niečo prečítal, pokojne prijme úplatok, pretože si niečo vypočítal.

Gramotnosť je tak pojmová pasca. Bolo potrebné sa z nej dostať, a tak sa objavil prívlastok "funkčná". Spočiatku sa mohlo zdať, že vec je vyriešená - to, či je niekto gramotný, závisí predsa od kontextu, t. j. od toho, ako človek dokáže zaobchádzať s písomnými znakmi a ktoré operácie využíva na čítanie, písanie a počítanie. Tento kontext však nie je nijako kategorizovaný, kognitívne či úrovňovo špecifikovaný. Nie je napríklad zrejmé, či tým kontextom má byť rozprávkový príbeh alebo administratívny doklad o vyúčtovaní mzdy. Prívlastkom "funkčná" sa zdôrazňuje, že úroveň gramotnosti závisí predovšetkým od písomného záznamu, ktorý sa má prijať alebo vytvoriť. Pritom je zrejmé, že pri čítaní rozprávky sa mobilizujú iné komunikačné a myšlienkové postupy než pri jej písaní. A tak dochádza k zvláštnemu paradoxu: gramotný človek si dokáže prečítať kvalitnú rozprávku, no nedokáže ju napísať – v čítaní rozprávky je teda gramotný a v písaní rozprávky negramotný. Naozaj zvláštne – akoby sa zdokonalenie v gramotnosti človeka malo odvodzovať od miery náročnosti písomného záznamu a od základnej úrovne schopnosti, ktorá sa má pri kontakte s ním realizovať. Je to jednoducho nelogické. Logickejším sa zdá, aby sa miera rozvoja gramotnosti – rozumej miera rozvoja čítania, písania a počítania – vyvodzovala od preukázateľnej úrovne rozvoja týchto procesov – čiže od miery rozvoja individuálnych učebných predpokladov (dispozícií) človeka. Lenže akýkoľvek rozvoj gramotnosti, akýkoľvek pokrok nad základnú či prvú úroveň – to už nie je iba gramotnosť. To už je aj kultúra. To už nie je iba základný proces, to je – na istej úrovni – rozvinutá, kultivovaná a skultúrnená myseľ.

Dodajme ešte, že vec nezlepší ani prídavok finančne (gramotný) – nie je napríklad jasné, v akých situáciách by mal finančne gramotný jednotlivec vystupovať ako samostatný človek a v akých okolnostiach je primerané, aby sa obrátil na experta – pretože môže napríklad ísť o veľkú hodnotu, ktorá môže prinášať dlhodobý úžitok, no s určitým rizikom. Rovnako tak možno problematizovať ďalšie funkčné gramotnosti: informačná gramotnosť – Akým informáciám informačne gramotný človek nemusí rozumieť?, mediálna gramotnosť– Na akej úrovni má mediálne gramotný človek chápať mediálny obsah, ktorý má manipulatívny cieľ?, digitálna gramotnosť – Existuje digitálne gramotný človek, ktorý nezvládne použiť svoje zručnosti na uskutočnenie podvodu, napríklad na krádež alebo vlastnú stratu?. Finančná, ale aj informatická, digitálna či mediálna gramotnosť – to všetko sú prejavy funkčnej gramotnosti v rozličných kontextoch. Aby sme mohli hovoriť o finančnej, informatickej, digitálnej či mediálnej kultúre človeka, na to je potrebné pojmovo vyšpecifikovať vnútorný aj vonkajší kontext tohto rozvoja – jednak činnosti, jednak pojmy, ktorými sa má myseľ v istej fáze svojho rastu rozvíjať. Bez myšlienkových, poznávacích a komunikačných činností s pojmami sa myseľ jednoducho nevie učiť (pamätať si, vytvárať komplexné poznatky), a preto ani zdokonaľovať (diferencovane myslieť a funkčne komunikovať).

Klišé hovorí, že hodnoty si najpresnejšie uvedomujeme, keď o ne prídeme, zvyčajne spolu s ich nositeľmi – stratíme ľudí a potenciálne zážitky s nimi, vzťahy sa skončia a prestanú prinášať úžitok, ktorý prinášali doteraz, neustrážime veci a prídeme o hodnotu, na ktorú sme si radi zvykli, niekto nás pripraví o peniaze a ocitneme sa v neistote. Nie sú to príjemné chvíle. Možno by stálo za to, aby sme toto klišé skúsili ako spoločnosť spochybniť. Napríklad tým, že budeme deťom a mládeži odborne pomáhať s vytváraním komplexnejších myšlienok a diferencovanejších poznatkov, ktoré budú vyjadrovať kultivovanejšie, presnejšie, variabilnejšie. Svet financií je zaujímavým a dôležitým životným kontextom, ktorému treba rozumieť – napríklad čítaním, písaním a počítaním – prakticky vo všetkých ľudských situáciách a životných úlohách. Je možné a aj potrebné pomáhať človeku stať sa kultúrnejším, je možné plánovito a cielene kultivovať jeho danosti, zdokonaľovať jeho živú inteligenciu, skvalitňovať jeho rozhodovanie a konanie – výučbou k hodnotám, ktoré dokáže pojmovo uchopiť a potom s nimi niečo zmysluplné urobiť. V 21. storočí, v čase permanentných kríz, sa to mladým ľuďom môže zísť.

Všetky citované dispozície boli definované a opísané kolektívom autorov pod vedením Dariny De Jaegher a sú ukotvené v Databáze deskriptorov kognície a sociálnej interakcie (DaCoSiDe).

Všetky práva vyhradené EDUAWEN EUROPE, s. r. o.