Rozhovor v škole

Všetko, čo je ľudské, by sme mali prijímať ako povedané. Hans-Georg Gadamer

"Poďme k Petrovi Jarošovi!"

(Mlčanie.)

"Čo napísal?"

(Mlčanie.)

"Tisícročná...?"

(Mlčanie.)

"Tisícročná f-...?"

(Mlčanie.)

"Tisícročná fče-...?"

"-la?"

Aj takto vyzerá úsek z rozhovoru na slovenskej strednej škole. Tento konkrétny sledoval diagnostické ciele a odohral sa v slávnostných okolnostiach maturitnej skúšky. Rozhovor ako celok nebol ukážkou živej komunikácie. Ľahko si môžete predstaviť, na akej dorozumievacej hladine sa odohrával. Určite by ste ho vnímali ako ťažkopádny a jednostranný. Môžete si byť istí, že v ňom nedošlo na kultivovane zdôvodnený nesúhlas alebo na duchaplnú polemiku. Po vyhlásení výsledkov došlo na objatia a prejavy vďačnosti.

V učebniach odznievajú aj výborné rozhovory. Mladí ľudia v nich sprítomňujú, čo sa naučili, možno z nich vyvodzovať, ako sa im darí v štúdiu, na akej úrovni vedia o naučenom premýšľať, ako sa zdokonalili v pochopení naučeného, v rozhovoroch ilustrujú, ako dokážu naučené prakticky využívať. Rozhovor v slávnostnom tieni zeleného stola je v čomsi jedinečný. Ide o posledný rozhovor dvoch ľudí, ktorí sa spolu rozprávajú ako učiteľ so žiakom či učiteľka so žiačkou – tému a priebeh rozhovoru určujú osoby v oficiálnych úlohách vzdelanostných autorít. Od nich samozrejme očakávame, že sa dorozumievajú na vysokej úrovni nielen výkladovo – s cieľom niečo naučiť – , ale aj diagnosticky – s cieľom naučené identifikovať. U vzdelanostnej autority v škole súčasne predpokladáme, že dokáže viesť rozhovor tak, aby pomohla preukázať kognitívnu úroveň žiakov a žiačok: čo spoznali a v akej kvalite sa v určitom kontexte naučili poznávať, o čom a na akej úrovni dokážu uvažovať a komunikovať. Výnimočnosť záverečného rozhovoru je teda aj v tom, že má byť tým najkvalitnejším, čo sú žiaci i učitelia schopní uskutočniť komunikáciou. Ak tomuto rozhovoru nepredchádza sústavná a kvalitná – učebná i diagnostická – skúsenosť s rozhovorom, iba ťažko možno od toho posledného očakávať vysokú úroveň komunikácie.

Vo svetle takýchto očakávaní treba vysloviť požiadavku, aby rozhovor – ak má byť opodstatneným prostriedkom záverečného hodnotenia – figuroval v škole ako frekventovaná metóda, ktorou možno skvalitňovať vystupovanie žiakov v rozličných životných situáciách a zdokonaľovať spôsoby, ktorými môžu riešiť konkrétne problémy. Napokon, rozhovor je bežným spôsobom každodenného medziľudského kontaktu i riešenia problémov, stále je najfrekventovanejším spôsobom komunikačnej činnosti človeka. Aj preto treba rozhovor v škole vnímať ako členitú komunikačnú dimenziu, vďaka ktorej možno rozvíjať reč aj myslenie žiakov – stále platí, že reč je nástrojom myslenia a rozvojom reči rozvíjame myslenie. V školskej praxi to znamená na prvom mieste vytvárať živé učebné situácie, cielene do nich žiakov uvádzať, aby si vyskúšali niesť kognitívne bremená, ktoré pravdepodobne ponesú v budúcnosti. V učebných situáciách preto treba žiakov stavať do konkrétnych životných okolností a pred situačne vymedzené problémy, ktorých riešenie sa realizuje dialogicky. Môže to vyzerať napríklad takto:

• Predstavte si, že ste v školskej jedálni a čakáte v rade na obed. Za vami stojí dievča – žiačka susednej triedy. Dievča sa hrubo zhovára so spolužiačkou. Nadviažte s dievčaťom kontakt tak, aby ste dosiahli zmenu v jej vyjadrovaní. (2 – 6 replík)

• Premyslite si rozhovor dvoch susedov/susied bezprostredne po tom, ako dieťa jedného/jednej poškodilo okno na aute druhého/druhej. Uvažujte o postavách v rozličných náladách. Rozhovor začnite tým, že jedna z postáv zazvoní pri dverách druhej. Predveďte vytvorený rozhovor.

• Predstavte si, že ste účastníčkou/kom večierka firmy, v ktorej pracujete. Spolu s vami je na večierku prítomný váš manžel/prítomná vaša manželka. Písomne pripravte a predneste zoznamovací text, ktorý by ste mali povedať pri prvom stretnutí s vaším nadriadeným. (3 – 4 vety)

• Uvažujte o rozhovore riaditeľa/riaditeľky s podriadeným zamestnancom, ktorý opakovane mešká do práce. Napíšte päť vhodných otázok riaditeľa/ky a využite ich v texte rozhovoru. Predveďte pripravený rozhovor.

• Pripravte a vo dvojici stvárnite rozhovor učiteľa/učiteľky so žiačkou/žiakom, u ktorého výrazne poklesol záujem o vyučovanie. Rozhovor ukončite povzbudením. (10 – 14 replík)

• Pripravte a vo dvojici predveďte rozhovor učiteľa/učiteľky a žiaka/žiačky na maturitnej skúške z materinského alebo cudzieho jazyka. Zvoľte dva úryvky z literárnych diel a urobte ich témou rozhovoru. Rozhovor ukončite zhodnotením žiackych schopností reagovať na otázky o literárnom diele. (trvanie rozhovoru: 5 – 7 minút)

Posledné dve učebné situácie presahujú územie základných aj stredných škôl. Možno ich čítať ako príklady cvičení, ktoré pripravujú budúcich učiteľov na učebnú komunikáciu. Zvládnutie rozličných variantov učebného aj diagnostického rozhovoru treba chápať ako súčasť kognitívnej a komunikačnej výbavy učiteľa, ktorá dokáže v rozhovoroch kontrolovane uplatňovať rozličné stratégie – motivačnú (povzbudzujúcu), formatívnu (ovplyvňujúcu), exploratívnu (pomáhajúcu objavovať), explikatívnu (vysvetľujúcu), diagnostickú (zisťujúcu) či evalvačnú (hodnotiacu).

Medzi všetkými stratégiami má zvláštne miesto rozhovor, ktorého úlohou je zisťovať mieru kognitívneho rozvoja človeka. Nejde pritom výlučne o rozhovor, ktorý má plynúť v zelenom prítmí slávnostných stolov. Bolo by vynikajúce, keby sme v slovenských školách mali učiteľov, ktorí dokážu – v celej rozlohe svojej profesionálnej komunikácie – cielene formulovať kvalitné otázky, napríklad tie, ktoré žiakov povzbudzujú, pomáhajú im niečo lepšie pochopiť alebo niečo objaviť. Kvalitné diagnostické otázky sú výnimočné tým, že umožňujú odborne pozorovať kvalitu vyjadrovania a stavbu myšlienok žiakov. Na základe tohto pozorovania možno objektívnejšie stanovovať mieru ich kognitívneho rozvoja. Ak by toto učitelia dokázali robiť kvalifikovane, mohli by pomocou nadobudnutých zistení pohotovo usmerňovať vývoj rozhovoru tak, aby žiakom pomohli demonštrovať, čo myšlienkovo a komunikačne zvládnu, menej už to, čo si nepamätajú. Dá sa zároveň predpokladať, že žiaci by mohli dosahovať lepšie výsledky, ak by záverečnému diagnostickému rozhovoru predchádzala celá sústava učebných rozhovorov, v ktorých zneli rôznorodé otázky. Takéto rozhovory by určite nepôsobili jednostranne či ťažkopádne, ale mohli by byť preukázateľným výsledkom kvalitnej práce žiaka s informáciami, ukážkou jeho komplexnejších vedomostí, príkladmi odôvodnených stanovísk, podložených pochybností alebo kultivovaných odmietnutí. Takéto komunikačné skúsenosti by potom mohli byť naozaj objektívnym dôvodom na vďačnosť po poslednom školskom rozhovore žiaka s učiteľom.