Vzdelávanie v tekutých časoch

Sociológ Zygmunt Bauman týmito slovami uvádza svoje premýšľanie o modernej dobe. Jedným z jeho kľúčových pozorovaní je skutočnosť, že moderná doba sa začína vznikom priemyselnej revolúcie. Práve ňou sa začína obdobie, v ktorom dochádza k nevídanému nárastu životnej úrovne, predovšetkým v krajinách, ktoré sa stali centrami technologického pokroku (Veľká Británia, USA, Francúzsko, Japonsko). Od konca 18. storočia sa teda životy celých generácií odohrávajú na pozadí neustáleho a neustále sa zrýchľujúceho príchodu inovácií a zmien. Bauman upozorňuje i varuje, že stav trvalej zmeny, v ktorom uskutočňujeme náš život, zásadným spôsobom vstupuje do všetkých oblastí ľudského vnímania, prežívania, myslenia, rozhodovania sa a konania. Povedané jednoducho: čas, v ktorom sme mohli mechanicky kopírovať návody na dobrý život od predchádzajúcich generácií, je preč. Je to tak už dlho. No asi až dnes, pri pohľade na súčasnú akceleráciu v oblasti vedeckého poznania a technologického vývoja, možno Baumanovej metafore o tekutosti našej doby konkrétnejšie porozumieť.

Názornú ukážku zrýchľujúceho sa vývoja priniesol už v roku 1970 sociológ a futurológ Alvin Toffler. Vo svojom príklade ráta s priemernou dĺžkou života 62 rokov. Uvádza, že ak vezmeme do úvahy posledných 50 000 rokov, prídeme k výsledku približne 800 generácií. Z nich sme 650 generácií strávili v jaskyniach. Len posledných 70 generácií používa na komunikáciu písmo a iba posledných šesť generácií využíva výhody tlačiarensky spracovaných textov. Len posledné štyri generácie majú k dispozícii nástroje na presné meranie času. Iba posledné dve generácie zažili rozšírenie elektrického motora. No a absolútna väčšina predmetov, ktoré v súčasnosti každodenne využívame, vznikla a ďalej sa vyvíja v čase poslednej osemstej generácie. Pravdaže, ide o výpočet spred viac než päťdesiatich rokov, no i pomocou neho si možno dobre uvedomiť, akej dynamike zmien bola vystavená populácia žijúca v sedemdesiatych rokoch a skôr. Je rýchlosť zmien pred rokom 1970 aspoň približne porovnateľná s prudkosťou zmien, ktorú vnímame a zažívame v roku 2022?

Vedecké zistenia, ktoré sa stali našimi vedomosťami, a technologické inovácie, ktoré sme zaradili do našich denných úkonov, netreba únavne a zbytočne vymenúvať. Veď už len stav neustálej zmeny je únavný, pochopiteľne. Zbytočným by však nemuselo byť otváranie diskusie o tom, ako sa so zmenami vyrovnávať vo vzdelávaní. Ukazuje sa, že potreba rýchlo reagovať na neustále zmeny a razantný vývoj zasahuje všetky stupne a typy škôl. Vari najpálčivejšie to pociťujú stredné odborné školy, osobitne tie, ktoré pripravujú študentov do technických povolaní. Tieto povolania si vyžadujú nové zručnosti pri práci s novými technológiami a postupmi. Vážnou výzvou je, že nové spôsobilosti v nových pracovných pozíciách vznikajú rýchlejšie než ich v slovenských školách dokážeme odborne spoznať, didakticky spracovať a do vzdelávania programovo zaradiť. Tlak meškania je teda najciteľnejší v odbornom vzdelávaní, no nie je prítomný iba tam - podstatná časť našich žiačok a žiakov bude pracovať na pozíciách, ktoré dnes vznikajú alebo ešte neexistujú, a bude v nich využívať technológie a postupy, ktoré práve vznikajú a ešte ich presnejšie nepoznáme. Povedané baumanovsky: aktuálna realita sem-tam do našich škôl presiakne, no stále ich poľahky obteká.

Áno, jedna vec je pripravovať žiačky a žiakov na zmeny. Druhá vec je, ako sme my, učiteľky a učitelia, na zmeny pripravení, ako ich prijímame, či a ako ich realizujeme. V organizácii osobného života tieto zmeny prijímame viac-menej s ľahkosťou - využívame rôzne technológie, špecifické služby a mnohoraké aplikácie, lebo nám uľahčujú život a skracujú čas potrebný na riešenie rozličných situácií. Učíme sa, lebo je to výhodné. Nie je výnimočné, že sú to práve žiačky a žiaci, ktorí nás na zmenu upozornia, a ukážu nám, ako problém efektívne spracovať a riešiť novým postupom. Oni sa tiež učia, no učia sa rýchlejšie, lebo sú v tej fáze života, v ktorej sú staré veci aj známe javy nové. Ako ich však pripraviť na život, do ktorého budú prúdiť stále nové veci a stále nové technológie? Budú aj v dospelom a zrelom veku spôsobilí rozpoznávať, ktoré novinky bude potrebné zvládnuť a ktorým sa z ešte neznámych dôvodov vyhnúť? Nepodľahnú prívalu technologických alternatív a okamžitých možností, keď sa majú správne rozhodnúť?

V tomto čase si pripomíname tridsaťtri rokov od chvíle, keď celá naša spoločnosť vplávala do novej situácie a začala veslovať v dynamických podmienkach demokracie a trhovej ekonomiky. Pre mnohých z nás nie je ťažké spomenúť si na nový vietor v dovtedy uzavretej krajine, ktorý sa veľmi rýchlo prejavil markantnými zmenami v osobnom živote - od nového sortimentu v obchodoch až po prvú cestu za hranice bývalého socialistického bloku. Pohyb v otvárajúcej sa spoločnosti sme nejako - problematicky, ale predsa - zvládli a dnes tovar z iného svetadielu či cestu do zahraničia nepokladáme za niečo mimoriadne.

Novembrové udalosti roku 1989 priniesli na Slovensko základné zlepšenia, ktorými sú demokracia a trhová ekonomika. Dalo by sa povedať, že sa v našej krajine objavili a začali realizovať dve overené technológie - prvá organizuje spoločenský život s dôrazom na občianske práva a slobody, druhá ho zase riadi prostredníctvom slobodného podnikania a voľnej súťaže. Išlo o veľmi rýchle zmeny, na ktoré sme sa museli adaptovať, v rozsahu niekoľkých mesiacov sme sa ocitli v nových spoločenských a ekonomických vodách. Stále sa v nich učíme plávať. Po svojom a pomaly.

No mládež nepočká. My dospelí sme sa v toku nového občianskeho a ekonomického života ako-tak zorientovali a dnes dokážeme ako-tak úspešne kormidlovať v rozličných technologických a finančných prúdoch. Naši mladí nevstupujú do pokojných existenčných jazier so stabilnou hladinou. Sú vystavení stavu trvalej zmeny tak, ako žiadna generácia pred nimi. Naučiť žiačky a žiakov dobre navigovať svoj i spoločenský život v tekutých časoch je aj preto vecou ľudí, ktorí nesú zodpovednosť za ich vzdelávanie. Aby sa mladí neutopili, lebo sa nenaučili plávať. A keďže sa nenaučili plávať, aby im nenapadlo jazero vypustiť.