Ako sa veci majú?

Vzdelávacie procesy sú v skutočnosti hlavným svetovým priemyslom budúcnosti. Richard Buckminster Fuller

Každý finančník by mal byť polyhistorom, pretože ...financie sú vláknom, ktoré sa tiahne každým aspektom života. Je to naozaj uzol, v ktorom sa spájajú všetky nesúrodé nite ľudskej existencie. Podnikanie je spoločným menovateľom všetkých činností a iniciatív. To zároveň znamená, že neexistuje žiadna záležitosť, ktorá by pre podnikateľa bola bezvýznamná. Všetko je preňho relevantné. Je vskutku renesančným človekom. A preto som sa vrhol na honbu za poznaním v každej predstaviteľnej oblasti, od histórie a geografie po chémiu a meteorológiu.

Nie každý musí k veciam pristupovať vedecky. Ani k podnikaniu nie, hoci jedna z postáv románu Hernana Diaza naznačuje čosi iné. Vedec nech sa venuje vede a podnikateľ podnikaniu, nie? Naozaj nemusíme byť vedci, aby sme dokázali vytvoriť zisk – odmenu za to, že sme svojím podnikaním riskovali, a tak zaistili konkrétnu oblasť života ľudí, ba dokonca zlepšili podmienky v nej. Zdá sa, že ciele vedy a ciele podnikania sú v určitom zmysle spojené – v obidvoch oblastiach ľudia zabezpečujú a zlepšujú životné podmienky iných ľudí – s istým rizikom. Otázka, ktorá z týchto súvislostí vyplýva, by mohla znieť takto: Akým spôsobom by mohla výučba zameraná na rozvoj vedeckého poznávania prispieť k schopnostiam mladej generácie niečo užitočné podnikať, a tak vytvárať hodnoty? Isteže, vedecký postup nie je jediný spôsob, ktorým možno mladých ľudí podnecovať k tvorbe hodnôt. Samozrejme, k tomu, aby mladí ľudia vytvorili niečo nové, niečo užitočné, môžu viesť aj iné učebné cesty – nie iba tie, na ktorých sa opierajú o hypotézy, pozorovania či experimenty. Osobitým prínosom takéhoto prístupu k výučbe môže byť posilňovanie zaujatej zvedavosti generácie 21. storočia, ktorá sa vie cielene a kontrolovane sústrediť, vie, ako a čo má sledovať aj skúmať, pozná postupy, ktorými sa dá zisťovať viac, a ktorá vie, ako tým všetkým užitočne zaobchádzať. Skrátka – vedieť sa na svet pozerať očami rozličných vedeckých disciplín a potom doňho užitočne vstupovať.

Nepovieme nič nové, keď si pripomenieme, že je to práve oblasť vedeckej práce, kde sa uplatňuje bádateľské poznávanie či skúmateľské myslenie. Otázka Ako sa veci majú? stojí na začiatku každej vedeckej snahy. Je na diskusiu, čo je významnejšie: či zistenia o tom, ako sa veci majú, alebo zdokonaľovanie poznávacích postupov, ktorými sa zisťovanie uskutočnilo.

Predpokladajme, že dospelý človek bude v 21. storočí disponovať istou mierou vedeckej kultúry. Tá zahŕňa jednak poznávacie postupy na popis sveta, jednak sumu poznatkov, ktorá vznikla a rastie spolu s vývojom týchto poznávacích postupov. Rátame teda s rozvinutou kultúrou jednotlivca – funkčne komunikujúcim človekom, ktorý sa naučil premýšľať v rozličných perspektívach a užitočne konať aj vďaka výučbe postavenej na sústredenom vedeckom objavovaní. Pozornosť tu preto budeme chápať ako rozvinutú schopnosť dlhodobo sledovať niečo dynamické, schopnosť koncentrovane vnímať a posudzovať vývoj určitého procesu, prípadne pohotovo predvídať jeho pokračovanie. Schopnosť pozorovať dynamické javy pritom možno chápať ako praktický komponent objaviteľského skúmania či vynaliezavého bádania, ktorý je implicitne prítomný v cieľoch výučby biológie, fyziky, chémie či dejepisu.

Pravdaže, ako predmet pozorovania majú v škole význam aj fazuľky na vate, aj svaly v pohybe, aj pohyb rastliny, aj spoločnosť v historickom vývoji. V škole môže ísť o jednoduché pozorovania (čo sa stane s plastovou fľašou, keď do nej nalejeme horúcu vodu a potom ju uzavrieme?) i súvislejšie vnímanie zmien v dlhšom časovom úseku (ako budú reagovať dve rôzne izbové rastliny, ak ich vystavíme rôznym podmienkam?), môže ísť o rekonštrukciu vývoja literárneho kánonu prostredníctvom porovnávania textov i rekonštrukciu ľudského príbehu z minulosti prostredníctvom školských historických prameňov. Samozrejme, nejde len o pozorovanie samotné – to má svoj začiatok a koniec, v istej chvíli uplynie a z predmetu pozorovania je zrazu iba deformovaný plast, pekný kvet na parapete, zvláštna báseň či denníkový záznam historickej osoby. Ide najmä o myšlienkové a komunikačné spracovanie pozorovania, o to, aby zmyslové vnímanie pozorovaného procesu vyústilo do záznamu a výkladu dát, ktoré verne sprostredkúva zistenia – ako proces prebehol, k čomu viedol, čím sa odlišoval od očakávaní – skrátka k zisteniam, ako sa veci naozaj majú.

Na konci výučby, v ktorej učitelia vedú žiakov k cieleným pozorovaniam či experimentom, nemusí stáť iba akademický špecialista s vysokou vedeckou kultúrou. Predstavme si napríklad pracovníka bezpečnostnej služby, ktorý nesie zodpovednosť za bezproblémový priebeh nakupovania v obchodnom centre. Je zrejmé, že podstatnú časť jeho práce bude tvoriť sústredené pozorovanie – činnosť, ktorá si vyžaduje istú recepčnú výdrž – schopnosť čeliť vyrušeniu – a teda aj istý stupeň komunikačnej odolnosti. Aktívna pozornosť tvorí podstatnú časť práce človeka, ktorý má za úlohu z viacerých uhlov pohľadu sledovať niekoľko procesov zároveň – typické i nezvyčajné správanie zákazníkov v rôznych fázach nakupovania – prezeranie tovaru, výber, porovnávanie, skúška tovaru. Takýto pracovník nesie bremeno selektívnej pozornosti – cielene triedi udalosti (bežné prejavy aj podozrivé úkony zákazníkov), niektoré udalosti pozoruje detailnejšie, niektoré cielene ignoruje, aktuálne pozorovania porovnáva so sprostredkovanými poznatkami i vlastnými pozorovaniami, vyvodzuje z nich jednoduché závery a na ich základe stanoveným spôsobom koná. Presnosť jeho pozorovania i primeranosť jeho konania sú podmienené mierou či kvalitou jeho pozornosti. Napokon, aj od jeho pozorovacích schopností závisí ochrana hodnôt, ktoré sú predmetom ekonomickej výmeny.

Jedna z postáv románu Hernana Diaza konštatuje, že ho podnikateľsky motivovaná cesta za poznaním priviedla k disciplinovanej zvedavosti. Áno, na konci vzdelávacej cesty v škole môžu byť aj akademickí špecialisti, ktorým sa plánovitý bádateľský prístup k svetu stane spôsobom živobytia. No v škole nemusí ísť iba o učiteľský príspevok k výchove ľudí, ktorí pomáhajú udržať a zlepšiť životy iných vedeckou cestou. V čase permanentného digitálneho rozptýlenia môže ísť o viac – o pritiahnutie žiačok a žiakov k fyzickému svetu prostredníctvom jeho skúmania, o posilnenie kognitívnej trpezlivosti, bez ktorej nemožno dôjsť k platným a dobre zapamätateľným zisteniam, o rozvoj disciplinovanej zvedavosti, ktorá sa prinajmenšom od čias renesancie podieľa na prevratných objavoch, dôkladne premyslených vynálezoch a inovatívnych riešeniach. Odmenou za takto vynaloženú učiteľskú snahu môže byť vzdelávací podiel na generácii, ktorá dokáže dôsledne vnímať a udržateľným spôsobom vytvárať hodnoty, od ktorých bude závisieť, či prítomnosť ľudstva bude mať pokračovanie v budúcnosti a či budúcnosť sama nezostane iba neoveriteľnou hypotézou, v ktorej už nebude možné čokoľvek užitočné podniknúť.