Telesná kultúra a kognitívny rozvoj

Keď som mal desať rokov, po prvý raz som si uvedomil, že s mojimi rodičmi niečo nie je v poriadku. Kráčali pomaly lesom, hľadajúc huby, kým ja som sa s bratom naháňal medzi stromami a krúžili sme okolo rodičov vo veľkých oblúkoch. "To je úžasné, koľko máte energie," povedala mama. "Nabeháte desaťkrát toľko, čo my nachodíme." Vtedy mi napadla otázka, ktorú som však nepoložil: "A vy prečo nebeháte?"

Môj otec bol skvelý šprintér, patril v povojnovom Československu medzi najlepších juniorov. Ale ja som ho poznal už len ako mohutného muža s bruchom a rozvážnou chôdzou. Moja mama mala športovú postavu, po nej som zdedil stavbu tela aj vytrvalosť, a v lete rada plávala. Bol to však dôstojný prsiarsky štýl s hlavou nad vodou, aby si nenamočila vlasy. Moji rodičia okrem jedného týždňa v zime, keď sa opatrne šmýkali dolu kopcom na lyžiach, nešportovali a nepamätám sa, že by sa pri nejakej fyzickej činnosti spotili.

Taká bola takmer celá ich generácia....

Telesná výchova je téma, ktorá vo verejnej debate zarezonovala. Je to vari po prvý raz. Pozoruhodný je v tejto debate fakt, že jej podstatnú časť tvorí uvažovanie o tom, či do rozvrhov pridáme, alebo nepridáme o jednu hodinu telesnej výchovy naviac. Ešte zaujímavejšie je, čo v tejto debate chýba. Ak v nej niečo naozaj nerezonuje, potom je to úžitok, ktorý môže prinášať dobre organizovaná telesná a športová výchova – to, čo má deťom a mládeži poskytovať škola, aby rozvíjala ich potrebu aktívne sa hýbať.

Pritom – o čo ide? O to, aby sa u detí a mládeže vytvoril a kultivoval vzťah k pohybu a cielenej telesnej námahe. Súčasná debata o telesnej výchove však naznačuje niečo úplne iné. Predovšetkým ukazuje náš slabý záujem o zdravie a kvalitu života novej generácie teraz aj potom. Osobné či sprostredkované informácie naznačujú, že aktívny pohyb žiakov v slovenských školách systematicky nerozvíjame, hoci naň máme vyčlenený čas a nikomu ani nenapadlo spochybňovať ho. Telesnú výchovu formálne akceptujeme, občas sa dohadujeme o miesto v telocvični, dopĺňame náraďovne, ba aj "športový deň máme v pláne práce". (Človeku môže napríklad napadnúť: len deň? A ostatné dni čo?)

Diskusiu o telesnej výchove nevedieme správnym smerom – nesprávne určený problém chceme zvládnuť nesprávnym riešením, problém kvality vyučovania chceme zvládnuť kvantitatívnou úpravou. To naozaj nemôže dopadnúť dobre: buď žiakov ďalej necháme vyrastať v probléme – počas našej debaty o tom, ako dlho ich tomu problému vystavíme, alebo im rovno ten čas predĺžime. Smutné je, že to vyzerá ako príjemná prikrývka predstieraného záujmu o kvalitu života detí a mládeže. Rovnako smutnou správou je, že počas jednej verzie debaty o zmenách v slovenskom vzdelávaní sa najmenšieho záujmu dočkala práve vzdelávacia oblasť Zdravie a pohyb s jediným predmetom – telesnou a športovou výchovou. Náš nezáujem nemožno demonštrovať markantnejšie – obsahom, kvalitou aj "dynamikou" jednorazovej debaty. Samozrejme, môžeme sa prieť o to, ktoré pohybové aktivity do telesnej výchovy zaradíme, ktoré telesné kvality žiakov budeme monitorovať, ktoré spôsobilosti máme rozvíjať či o to, akými metódami budeme zvyšovať kondíciu detí, ich vytrvalosť a silu. Vyznie to triviálne, ale kvalitatívny problém treba riešiť zmenami v kvalite. Pri tom všetkom možno rátať s tým, že ani kvalitná diskusia vedená relevantným smerom ešte nemusí znamenať, že prinesie najlepšie riešenia a že sa ich podarí aj uskutočniť a zhodnotiť. Aktuálna debata, žiaľ, posilňuje istotu, že na najlepšie riešenia nemyslíme a už vôbec sa nevenujeme plánu, ako tieto riešenia realizovať. Sčasti preto, že si v podstate i v dôsledkoch neuvedomujeme omyl, ktorý pramení v chápaní tela a mysle ako dvoch izolovaných fenoménov.

Ak má v debate o telesnej výchove niečo rezonovať naozaj výrazne, potom je to predovšetkým vzťah medzi rozvojom telesnej zdatnosti a rozvojom kognitívnych spôsobilostí žiakov. Predovšetkým pre to, že myseľ nemožno pochopiť a rozvíjať bez znalostí o tom, ako jej fungovanie súvisí s fungovaním tela. Evolučne najstaršou a trvalo nevyhnutnou funkciou neurónov je poskytovať mozgu údaje o stave tela, kognitívne funkcie sa rozvinuli následne a vo vzťahu k pôvodnej funkcii. Regulácia tela je akési mozgové prízemie a fungovanie mysle na tomto prízemí vývinovo i funkčne stojí – myslenie nebolo dôvodom, prečo sa ľudský mozog vyvinul tak, ako sa vyvinul. Už dlho je známe, že učenie sa telesným úkonom posilňuje existujúce mozgové štruktúry, a súčasne vytvára nové. Z pohľadu vzdelávania je osobitne zaujímavé to, že jedna mozgová štruktúra môže uskutočniť rozličné druhy kognitívnych postupov. Presvedčenie, že sa starostlivosťou o telo venujeme iba telu, že myseľ a myslenie pri telesnej aktivite zostávajú takpovediac mimo hry, jednoducho neobstojí. Konštruktívne a hĺbkovo diskutovať o rozvoji telesnej zdatnosti žiakov znamená, že predmet telesná a športová výchova nebudeme tematizovať ako kognitívne mŕtvu oblasť fyzickej námahy, ale ako vzdelávací čas, v ktorom sa zaujímame nielen o kvalitu telesného života žiakov, ale aj o kvalitu ich myslenia a poznávania. Telesná výchova ani zďaleka nesúvisí iba s tým, ako rýchlo šiestačka zabehne šesťdesiat metrov či ako ďaleko skočí ôsmak. Budovanie športovísk, investície do obnovy telocviční, nákupy športového náradia a náčinia – to všetko nemáme dlhodobo na stole iba preto, aby sa deti nejako zabavili, kým zasadnú do lavíc. Do športového prostredia a inštrumentária máme investovať najmä preto, lebo metodickým využívaním týchto prostriedkov môžeme žiakom pomôcť v rozvoji ich kognitívnych spôsobilostí.

V nadväznosti na vzťahy medzi mozgom a telom by v diskusii malo tiež zaznieť, aké učebné nástroje budú telocvikári a ich kolegovia potrebovať, aby pomocou nich a vo vzájomnej spolupráci posilňovali a rozvíjali telesné a kognitívne spôsobilostí žiakov. Áno, stále má ísť o pestré zážitky z cielenej telesnej námahy, no s vedomím, že táto pestrosť sa prenáša do organickej stavby riadiacej inštancie tela – mozgu. Na začiatok by im možno mohli stačiť úrovňovo odstupňované metodické nástroje, ktoré učiteľom povedia, čo robiť, s kým, akými metódami činnosti organizovať, s akou intenzitou. Úrovne možno žiakom podať príťažlivo i motivujúco, dokonca tak, že žiaci budú zo škôl odchádzať s trvalou potrebou pravidelne športovať, a teda kognitívne rásť aj po ukončení štúdia. A nielen to. Žiakom by v osobnom rozvoji mohlo iste pomôcť, ak by sme ich naučili plánovať a realizovať športovú účasť na verejných podujatiach, finančne a časovo zorganizovať individuálne či kolektívne pohybové aktivity, cvičiť s vedomím o zdravotných kvalitách, ktoré pohyb človeku prináša a podobne. To sú témy, ktoré zasahujú susedné vzdelávacie oblasti, a tak ich možno chápať ako cestu k systémovému odizolovaniu oblasti Zdravie a pohyb, a súčasne k systémovému vybudovaniu syntetického vzdelávacieho kontextu. Predbežne by sme ho mohli nazývať spojením telesná kultúra.

Iste, výchovu k pohybu treba robiť predovšetkým prostredníctvom tela a telesnej námahy – žiaci sa majú na telesnej výchove predovšetkým hýbať. Bez pohybu niet telesného zážitku. No ak pripustíme, že pocit individuálnej radosti po športovej aktivite má biochemickú podstatu (rovnako ako je biochemicky zdôvodniteľná potreba byť v kontakte s digitálnymi technológiami), potom možno rozvoj telesnej kultúry chápať prinajmenšom ako jeden zo spôsobov, ako žiakom skrátiť čas, ktorý trávia v kontakte s digitálnymi technológiami. (Otázka času detí je v debate namieste. Akurát na inom mieste.) Zjednodušene povedané: vyplavovaním endorfínu dosiahnuť vyrovnanejšie hospodárenie s dopamínom. Pocit spoločenského šťastia možno telesnou aktivitou dosiahnuť tiež – teraz, napríklad počas pravidelných športových podujatí v škole, i potom, keď sa športovanie človeka stane súčasťou aktívneho zdieľania – v rodine, vo vzťahoch medzi rovesníkmi i rovesníčkami, zamestnancami či ešte neznámymi ľuďmi.

Apropos: zamestnanci. Mnohí zamestnávatelia už dávnejšie pochopili pozitívny vplyv pravidelného pohybu na kvalitu i množstvo práce, ktorú majú zamestnanci vykonávať. Naozaj nie je náhoda, že mnohé spoločnosti podporujú športové aktivity svojich zamestnancov, participujú na nich – personálne, finančne i značkou. Možno z toho vyvodzovať, že pohybovo aktívny zamestnanec prináša zamestnávateľovi väčší úžitok než zamestnanec pohybovo pasívny. Zároveň možno predpokladať, že pravidelne športujúci zamestnanec disponuje rozvinutejšou mysľou i vôľou, vyrovnanejšou a spokojnejšou osobnosťou. Zaujímavou predstavou v tomto kontexte by mohol byť pohovor, v ktorom záujemca o prácu prezentuje zamestnávateľovi svoje pohybové alebo športové portfólio – napríklad rozpráva o tom, ako zabojoval na polmaratóne.

Telesná výchova je téma, ktorá vo verejnej debate zarezonovala. Škoda, že sme k nej neprizvali aj deti, žiakov. Pritom u nich sa všetko začína aj končí. Sú to oni, o koho tu ide. Navyše, nenesú zodpovednosť za to, že sa narodili do sveta, ktorý ich neustále vyrušuje, ktorý im berie pozornosť vrátane tej, ktorú by mohli venovať aktívnemu pohybu – spôsobu, ktorým možno zlepšovať seba, svoj život aj život blízkych. Mnohé deti a mnohí mladí by sa určite hýbali radi, no buď nevedia, ako na to, alebo stihli zabudnúť na radosť, ktorú človeku prináša športovanie. Jeho cieľom vonkoncom nemusí byť hrdosť na víťazstvo či zlatá medaila. Na začiatok bude stačiť, že rozhýbané deti a rozpohybovaní mladí budú vyrovnanejšie hospodáriť s príjmom a výdajom energie. Pokračovaním týchto zlepšení v telesnom živote žiakov by súčasne mohli byť zlepšenia v oblasti ich myslenia a poznávania. Verejnú debatu sme o tom už nejako odštartovali. Teraz pôjde o to, či tento beh na dlhej trati aj nájde svoj cieľ.