Po cestách v Gutenbergovej galaxii

Ľudia ma priviedli ku knihám a knihy ma priviedli k ľuďom. Timothy Snyder

Počas života uskutočňujeme kontakty s inými ľuďmi. Mnoho kontaktov s mnohými ľuďmi. Zhovárame sa priamo alebo online, telefonujeme im a oni nám, píšeme si navzájom, niečo plánujeme alebo rekapitulujeme. Žijeme v živých kontaktoch s inými ľuďmi, poznáme ich a ďalej ich spoznávame. Vytvárame si o nich určité predstavy. Istú časť týchto predstáv venujeme nie ľuďom samotným, ale ich myšlienkam. Kontakty s inými ľuďmi nás tak vedú k predstave o ich myšlienkach, spomienkach, domnienkach, očakávaniach, záujmoch či plánoch: Čo si práve myslia? Ako o tom premýšľajú? Čo si myslia o myšlienkach iných ľudí? Otázok tohto druhu je veľa. Nie je ťažké si predstaviť, ako to vyzerá v praxi. Počas života môžu vzniknúť napríklad takéto myšlienky: Mama asi chce, aby si oco myslel, že je to v poriadku. Mária si myslí, že Jana nechce, aby do toho Peter išiel. Brat asi nevie o Zuzane, no bolo by hrozné, keby sa o nej dozvedela Mária. Mária určite vie, že by som bol rád, keby Zuzana do tej práce nenastupovala, no nechcel by som, aby o tom povedala Jane.

S myšlienkami iných ľudí sa nemožno kontaktovať priamo. Máme síce silného prostredníka – reč – , no reč je médiom iba niektorých myšlienok. Uznajme: ľudia toho povedia oveľa menej než si pomyslia a naopak, ľudia si toho pomyslia oveľa viac než povedia. Naše predstavy o myšlienkach iných ľudí vznikajú len ako istý teoretický odhad – len odhadujeme, čo si myslí iný človek, len predpokladáme, ako o tom premýšľa, ako si to pravdepodobne predstavuje ona, čo si asi myslí on, čo si obaja myslia o myšlienkach iných atď. Predstavami o myšlienkach jednotlivých ľudí si vytvárame relatívne zložitý obraz o ich myslení. Akosi vopred rátame s tým, že iný človek premýšľa, že má k dispozícii myseľ, ktorá produkuje myšlienky a ktorú tieto myšlienky utvárajú. Žijeme teda s vedomím, že v iných ľuďoch existujú iné mysle, a tak aj iné myšlienky a naopak, v iných ľuďoch sú iné myšlienky, a preto v nich sú aj iné mysle. Spočiatku predpokladáme, že naše mysle uvažujú ako mysle iných ľudí. Neskôr zisťujeme, že to nie je celkom tak. Takto si vytvárame približnú teóriu, vďaka ktorej môžeme iným ľuďom rozumieť, môžeme rozumne predpokladať ich reakcie, reč aj činy, môžeme ich ovplyvňovať, žiaľ, nimi aj manipulovať. Počas života uskutočňujeme kontakty s inými ľuďmi a pomocou týchto kontaktov si overujeme, či je naša teória mysle správna.

Lenže: existujú aj predstavy o fyzicky neexistujúcich ľuďoch. Títo netelesní ľudia sa nachádzajú predovšetkým vo svete kníh, v samostatnom mediálnom svete – v Gutenbergovej galaxii. Ide o zvláštne miesto, ktoré existuje vďaka našej myšlienkovej tvorivosti. V Galaxii sa cestuje čítaním. Čítaním si vytvárame predstavu iných, hoci fyzicky neexistujúcich ľudí aj predstavu o ich myšlienkach. Keď k takto vytvoreným ľuďom pricestujeme, môžeme sa zúčastňovať na ich životoch v ich prostredí, a súčasne mať prístup k všetkým slovám, ktoré povedali, a všetkým myšlienkam, ktoré rozvíjali. Ľudia z Gutenbergovej galaxie sú k dispozícii ako predstavy a sú k dispozícii vďaka knihám. Obyvatelia Galaxie nehovoria a nepremýšľajú viac než bolo napísané, sú nám k dispozícii takpovediac celí: zvyčajne máme predstavu o tom, ako takíto obyvatelia vyzerajú, poznáme ich reč aj myšlienky, sú nám jednoducho prístupní ako rozpoznateľní jednotlivci. Samozrejme, nie sú to naozajstní ľudia, sú to iba predstavy vytvorené v mysli, no tieto predstavy premýšľajú, hovoria a konajú ako ľudia.

Ľudia z Gutenbergovej galaxie nám dovolia viac než skutoční ľudia. Môžeme ich pozorovať v kontaktoch s inými Galakťanmi a Galakťankami – výhodou je, že im pritom možno vidieť do mysle. Každý návštevník Galaxie môže pozorovať zvláštnych obyvateľov zvláštnych planét, ktorí si rovnako ako skutoční ľudia niečo myslia, niečo chcú, v niečo dúfajú, niečoho sa boja alebo sa na niečo tešia. Navyše, ak sa povedzme Holdenovi Caulfieldovi stane niečo nepríjemné, nestane sa to nám. To, čo ohrozuje jeho, neohrozuje nás. Vieme, že sme v bezpečí pred tým, čo zažil dospievajúci Holden aj divný Janko, aj pred tým, čo spolu prežili Iľa-kráľovná a Anča-zmija. To isté platí, ak sa Galakťanovi alebo Galakťanke stane niečo príjemné – iba o tom vieme, nám to príjemné byť nemusí. Vieme, ako títo galaktickí ľudia reagujú na príjemné či nepríjemné udalosti, ako o nich hovoria, ako o nich premýšľajú, čo v nich robia a ako v nich pôsobia. A nielen to: vieme dokonca, aké myšlienky predpokladajú u iných – u skutočných ľudí aj u obyvateľov Galaxie. Celkom dobre to ukazujú vstupné myšlienky Galakťana Holdena Caulfielda z planéty Kto chytá v žite:

Ak to fakt chcete počúvať, predovšetkým asi budete chcieť vedieť, kde som sa narodil, aké som mal detstvo, čo robili moji rodičia pred mojím narodením a podobné kraviny podľa vzoru Davida Copperfielda, ale aby som vám pravdu povedal, vôbec sa mi o tom nechce rozprávať. Je to, po prvé otrava a po druhé, moji rodičia by najmenej dva razy za sebou zinfarktovali, keby som niečo prezradil z ich súkromného života. Na také voľačo sú veľmi citliví, najmä otec. Inak sú celkom fajn – to nevravím – ale sú hrozne citliví.

(J. D. Salinger: Kto chytá v žite)

Za pozornosť určite stoja dva momenty. Prvým je Holdenova predstava o myšlienkach cestovateľa v Gutenbergovej galaxii, v tejto chvíli o myšlienkach, ktoré predpokladá vo vašej mysli. Spočiatku je pravdepodobne prekvapený, že sa zaujímate o jeho život (Ak to fakt chcete počúvať...), Holden u vás následne predpokladá isté očakávanie (predovšetkým asi budete chcieť vedieť...), aby ho mohol detailnejšie opísať (...kde som sa narodil, aké som mal detstvo, čo robili moji rodičia pred mojím narodením...). Holden – bez ohľadu na to, kto práve číta jeho myšlienky – pripisuje čitateľom myseľ, ráta s ňou, vytvára si o nej určité predstavy. Má o nej svoju teóriu. Má však aj teóriu o myšlienkach v mysliach galaktických rodičov – a to je druhý pozoruhodný moment. Holden totiž navodzuje dojem, že vie, ako by reagovali jeho rodičia, keby sa dozvedeli, že prezradil niečo z ich súkromného života. Vďaka svojej teórii si Holden môže myslieť, že rodičom rozumie, že dokáže predpokladať ich reakcie, a tak aj reč, činy, ba aj vážne zmeny v zdravotnom stave (...dva razy za sebou zinfarktovali, keby...).

Od Galakťanov a Galakťaniek sa môžeme naučiť niečo užitočné o ľuďoch, s ktorými uskutočňujeme a udržiavame kontakty. Zdá sa, že im dokážeme lepšie rozumieť, keď sa popritom usilujeme rozumieť ľuďom, ktorých si v mysli knižne vytvárame, mysľou konštruujeme. Dá sa rozumne predpokladať, že cesty po Gutenbergovej galaxii povedú jednotlivých cestovateľov i celé posádky v školách k vyššej úrovni porozumenia sebe aj iným. Je celkom dobre možné, že sa aj po takýchto cestách budú cítiť o kúsok bezpečnejšie – lebo budú napríklad lepšie rozumieť, čo si myslia a čo prežívajú ľudia, ktorí s nimi hovoria priamo či online alebo s ktorými niečo rekapitulujú či plánujú.

Čo myslíte?